Jedna z firiem,ktoré realizujú výškové práce robila nábor. Uverejnila inzerát s titulom:"Poďte k nám,ak sa nebojíte výšok". Nadpis je logický a výstižný,lebo visieť na lane a pritom niečo robiť,nedokáže hocikto. Predpokladom je-nebáť sa výšok. Nedávno som sledoval v televízii dokumentárny film s názvom:"Vábenie výšok". Tématicky čerpal z obdobia osemdesiatych rokov minulého storočia a hovoril o úspechoch československého a zvlášť slovenského horolezectva v tomto období. Materiálu bolo dosť. Naši najlepší horolezci zliezli všetko,čo sa len dalo,ale najmä vrchol sveta-Mt .Everest. Niektorí sa už odtiaľ nevrátili/Psotka 1984/,/Becík,Božík,Just,Jaško 1988/. Dosiahli vrchol,ale pri zostupe zahynuli. Podstatné je,že sa nebáli výšok a mali nepokojné duše,ktoré ich neustále hnali vyššie a vyššie. Z vyjadrení niektorých bývalých horolezcov som si odniesol mnohé ponaučenia. Dostali otázku,či sa dnes ešte nájdu medzi mladými takí,ktorí by mali ambíciu pokračovať v ich stopách? Tak,ako existujú fyzické výšky,vyjadrené v metroch a kilometroch,existujú aj duchovné. Presvedčil sa o tom Peter,ktorý sa spýtal Ježiša,koľkokrát má odpustiť svojmu bratovi,keď sa proti nemu prehreší,či až sedem ráz?/Mt 18,21-35/. Ten mu ponúkol prekvapivú odpoveď:nie sedem ráz,ale sedemdesiatsedem ráz,t.j. vždy. Kto nám ponúkne takúto závratnú duchovnú výšku,ako Ježiš Kristus? To je to isté,akoby sa provokačne spýtal Petra,či má odvahu čeliť výškam,ktorými oplýva evanjelium. Aj taký veľduch,akým bol prvý pápež,musel si to v hlave a v srdci usporiadať,aby našiel odvahu a začal s Kristom zdolávať himalájske končiare evanjelia. Horolezecký veterán M.Orolin,povedal zaujímavú myšlienku. Naznačil,že o kvalitách kamaráta sa presvedčí jedine vtedy vtedy,keď "ho má na lane". Jeden druhého totiž musí istiť,jeden pre druhého sú na štíte oporou a zôkol -vôkol nikto. Na nikoho sa nemôžu na horách spoliehať,iba jeden na druhého. Lano je kritériom vzťahov,lebo veľa závisí od toho,ako ho kto pevne pre kamaráta upevní. Cirkev chce mať na "lane" vyskúšané osobnosti. Chce mať vo svojom strede ľudí,ktorí,ktorí predstavujú pre iných neotrasiteľnú istotu,lebo sa navzájom istia svojimi svedectvami viery. Medzi takých patria takí,ktorí sú často na kolenách pred Pánom. Ježiš v evanjeliu pripomína podobenstvo,v ktorom sa dlžník ocitá na kolenách pred veriteľom a pokorne žiada o úľavy v splácaní. Nech by išlo o akékoľvek pokorenie,iba človek silnej viery dokáže si byť vedomý svojej pozície pred Bohom. Uvedomí si,že je doživotný dlžník voči Bohu,a že iba pokľakom fyzickým a zároveň úklonom srdca,dokáže uberať zo svojej podlžnosti. Cirkev už neraz ukázala,že takéto osobnosti "na lane" má, a že tie stimulujú mnohých k podobnému svedectvu života. 2,Starí harcovníci horolezectva hovoria,že dnešná generácia mladých nemá medzi sebou osobnosti,lebo tie sa nerodia v kultúre obývačkového pohodlia. Pohodlie,zábezpeka,komfort,konzumizmus,dostatok až prebytok materiálneho charakteru,sú najväčší nepriatelia "bivakovania v stene",kde je človek odkázaný často sám na seba a je vystavený pod kožu idúcej nepriazni poveternostných vplyvov. Evanjelium hovorí,že veriteľ niekedy nariadi,aby dlžníka a "a jeho deti,ženu i všetko,čo má", zatvorili,kým všetko nesplatí. Ide o veľmi nepohodlnú životnú situáciu,ide veľmi pod kožu. Ježiš chce,aby sme nehostinnosť sveta,podobnú bivakovaniu v stene hôr za nepriaznivého počasia,splácali službou a láskou pre spásu človeka a tak zohrievali svoju dušu. Ísť do takého nepohodlia,extrému a radikalizmu sa hocikomu nechce. Radšej si volí "obývačkovu" istotu,ktorá sa určite nestane miestom zásluh a dosiahnutia určitých výšok duchovného života. 3, Ďalšie "horské"ponaučenie znamená,že niekedy horolezec vystupuje síce vysoko,ale zároveň si uvedomuje,že naspäť sa tou istou cestou nedostane,lebo hrozí riziko,že sa domov nevráti. Jediná cesta je ísť vyššie. Je síce ešte nepoznaná,"nevyjazdená",ale predstavuje jedinú možnosť záchrany a šťastlivého návratu domov. Cesta umelého duchovného rastu už mnohým spôsobila pád,lebo sa pustili tou istou cestou naspäť. Vrátili sa do vyjazdených koľají duchovných stereotypov bez živej viery,ale hlavne-zacnelo sa im po hriechu,po duchovnej lenivosti,po živote bez nárokov na seba,bez tvorivej invencie pri zdolávaní výšok evanjelia. Ešte dodnes im v ušiach rezonujú Pánove slová:"Vráť,čo mi dlhuješ!". Lebo Pánovi dlhujeme v mnohom. On nám otvára takmer panoramatický pohľad na vrcholce Božieho kráľovstva. Nešetrí pri tom prostriedkami,ktorými nás motivuje vykročiť. A popri tom nám neustále hovorí o dobrodeniach,ktoré na nás čakajú po obtiažnom výstupe k nebesiam. On chce stúpať s nami,nechce,aby sme sa vysílili,vymrzli a ochabli. Vždy je nablízku a ponúka nám "občerstvovacie" stanice,ktoré oplývajú duchovným pokrmom na cestu. On sám je pre nás najvýdatnejším pokrmom a sprievodcom v záludnostiach duchovného výstupu.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára