Známy filmový agent James Bond 007 má veľa priaznivcov po celom svete. Vždy, keď dávajú o ňom vo filme charakteristiku, nezabudnú uviesť, že je to agent "s právom zabíjať". Určite by sa dalo diskutovať o tom, kto má údajné právo zabíjať, ale berieme do úvahy, že je to film, ktorý znesie všetko.
História ľudstva pozná nespočetné/žiaľ/ príbehy ľudí, ktorí neváhajú použiť akékoľvek nezákonné prostriedky, len, aby sa dostali k cudzím peniazom a majetku. Neštítia sa ani vraždiť, lebo majú tak otupené svedomie, že necítia výčitky. Takmer dokonalý vzorec ich zmýšľania sa nachádza, paradoxne, v evanjeliu. Ide o príbeh o vinici, ktorú majiteľ prenajal vinohradníkom/Mk 12, 1-12/. Tí sa na bohatú vinicu začali dívať krvilačnými očami a keď sa priblížil syn majiteľa, aby prevzal zmluvne podloženú časť úrody, povedali si medzi sebou:" To je dedič. Poďme, zabime ho a dedičstvo bude naše".
Teraz nastáva tá situácia, kedy povieme, že máme právo zabíjať. Ako to vysvetliť? Pozmeňme trocha zmysel vyššie uvedeného citátu evanjelia. Povedzme takto:"Poďme, zabime ho-hriech. A dedičstvo bude naše. Zabime navždy hriech v sebe, a dedičstvo Božieho kráľovstva bude naše. Umlčme v sebe prechovávanú nenávisť a o dedičstvo večného života neprídeme. Máme právo i povinnosť zabiť v sebe akékoľvek prejavy zloby, aby sme boli slobodnejší pre nebeské hodnoty.
Existujú situácie, ktoré, z druhej strany, oživujú. Napríklad prvoprijímajúce deti, ktoré "oživili" atmosféru našich kostolov. Škoda, že v prípadoch mnohých detí je to prvý a posledný raz...Už nasledujúce dni po slávnosti vytriedia ich počty na bohoslužbách na taký počet, ktorý možno určiť prstami dvoch rúk...
Skupina pútnikov si so záujmom pozerala historické centrum istého mesta. Pamiatok bolo toľko, že keď vošli dovnútra, vyšli až po niekoľkých hodinách. To, čo obdivovali, boli sochy, obrazy, hroby a staré nápisy. Keď sa dostali na denné svetlo a vstúpili do centra rušného námestia, ktosi z nich konštatoval:"konečne niekto živý!". Evanjelium hovorí o tom, ako chceli Židia podchytiť Ježiša v reči/Mk 12, 13-17/. On ich požiadal, aby doniesli peniaz. Keď odpovedali na jeho otázku, čí je tento nápis, že je cisárov, nezabudol im pripomenúť, aby dali cisárovi to, čo je cisárovo, ale aj Boh má svoje požiadavky. Chcel odvrátiť ich pohľad od mŕtvych skutočností, akými sú mince s vyobrazeniami zabudnutých vládcov a pripomenúť seba. Lebo on je živý Boh. Chcel, aby po skúsenosti s ním zvolali:"konečne niekto živý!". Konečne niekto, kto prináša život, kto oživí naše skrehnuté duše. Náš Boh je živý a večný. Vládcovia kedysi dali vyryť svoje iniciály a podobizne do mince ,do kovu. Skutočný Vládca necháva svoju nezmazateľnú pečať nie v kove, ale v dušiach ľudí, ktorí túžia po večnosti. Život veriaceho má hovoriť o prítomnosti živého Boha. Ale to sa deje len vtedy, keď zabijeme hriech, ako prekážku k skutočnému životu.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára