Kde si?

 

         Takto alebo podobne, možno trochu podráždene sa spýtame, keď sa nám niekto nehlási. Chceme sa s ním rozprávať, predebatovať s ním vážnu vec, a on nedvíha telefón.  Po čase, keď sa s ním stretneme, povieme: „Kde si? Už dlho ťa hľadám.“

         Takto sa pýtal Boh prvého človeka v raji. (Gn 3, 9 – 15) Človek si myslel, že sa môže pred Bohom schovať. Mnohí si to myslia dodnes. Boh sa pýta: „Kde si?“ Nepýta sa preto, že by nevedel, kde je človek, veď je Vševediaci. Tejto otázke dáva iný podtón: „Kde si sa dostal? Kde si sa prepracoval, keď si porušil moje nariadenie? Kde si sa dostal človek, keď si ma odmietol vo svojom živote?“

         Boh sa tak pýta preto, aby sa človek začal viac oňho zaujímať. Človek je ten, ktorý sa má pýtať: „Kde si, Pane?“ Tento týždeň sme čítali pri sv. omšiach úryvky z Knihy Tobiáš. Tobiáš prichádza k svojmu slepému otcovi a prináša mu liek. Aplikuje ho otcovi na oči, následne mu odstráni beľmo a otec začne vidieť.  Po svojom uzdravení vraví synovi: „Vidím ťa, syn môj, ty svetlo mojich očí.“ (Tob 11, 5 – 17)

         Boh si praje, aby sme potom, čo odstránime beľmo hriechu zo svojho života povedali: „Vidím ťa, Boží Syn, ty svetlo mojich očí.“ Pýtame sa, čo spôsobuje to povestné beľmo, t. j. neschopnosť vidieť Boha v živote.

 

 

 1.) Život naslepo

Táto charakteristika je primeraná človeku, ktorý nevie, kam v živote smeruje, keď nemá jasný cieľ. Existuje výraz „výstrel naslepo“. Nie do terča, ale naslepo. Takýto výstrel môže byť nebezpečný a môže ublížiť. Kto žije bez Boha, nepozná cieľ a pritom môže sebe alebo aj iným ublížiť. Skôr či neskôr začne každého z nás zaujímať otázka absolútnej budúcnosti a bude si musieť vytýčiť konkrétny cieľ. Je užitočné, ak má človek celoživotné zakotvenie v Bohu. Potom aj cieľ svojho života – Boha – nikdy neminie.

 

2.) Oslepenie životom

Mnohí vyznávajú štýl života, ktorý označujeme ako žiaru reflektorov. Niektorí dramatickí umelci sa vyjadrujú takto: „Keď vyjdem z prítmia zákulisia a vstúpil do žiary reflektorov, viem, že som vošiel do svojho sveta.“

Žiara a jas pozemského sveta sú len krátkodobými výhodami a môžu priviesť človeka na nesprávnu cestu. Žiaru a jas tohto sveta ustojí len ten, kto bude v živote uprednostňovať iné svetlo. Biblicky ho charakterizujeme takto: „Prebuď sa, ty, čo spíš, vstaň z mŕtvych a bude ti svietiť Kristus!“ (Ef 5, 14) Svetlo Krista má byť silnejšie ako svetlá reflektorov tohto sveta.

 

 3.) V slepých uličkách

Ide o názov piesne, ktorú pred 40-timi rokmi naspievali Miro Žbirka a Marika Gombitová. V slepých uličkách sa ocitne človek, keď zistí, že sa nemá kam posunúť, keď stratil zmysel života. Tiež keď zažije sklamanie, keď sa presýti úspechmi alebo zažije limity zo strany sveta. Jednoducho zisťuje, že niet kam ísť. Práve vtedy môže pozdvihnúť myseľ a uzrieť svetlo, ktoré stále žiari. Je to svetlo bohostánku v našich chrámoch. Ísť za týmto svetlom predstavuje cestu, ktorá je vždy zjazdná a voľná. Je to svetlo, o ktorom počas veľkonočnej vigílie – na Bielu sobotu – spievame: „Svetlo Krista, ktorý slávne vstal z mŕtvych, nech zaženie tmu v našich srdciach.“ RM s. 195

 

         Vďaka viere v Boha vieme, kde sme. Sme na ceste k Bohu a na tejto púti nám neomylne svieti svetlo, ktoré nám poskytuje Duch Svätý. Ono nech nás motivuje k tomu, aby sme sa nenechali omámiť chladnými svetlami tohto sveta, ale aby sme nasledovali to Svetlo, ktoré vovádza do večnosti – Ježiša Krista.