Povolanie

 

            V istých životných situáciách konštatujeme, že nie každý je súci pre nejakú činnosť. Ak chce niekto zveriť svoje deti niekomu, kým pôjde nakúpiť alebo niečo vybaviť, nie každý je na to vhodný. Každý si vyberie osvedčeného a známeho človeka. Takisto platí, že nie každému sme ochotní zveriť stráženie nášho majetku.

            Vždy, keď sa hovorí o misiách, o misijnom poslaní Cirkvi, konštatujeme, že nie každý je vhodný pre túto službu. Ide o službu povolania, ktoré je náročné a vyžaduje silnú osobnosť. Ako to prebieha v procese povolania pre nejakú službu v Cirkvi alebo aj pre vieru vo všeobecnosti? Ako príklad nám môže poslúžiť situácia, ktorá sa vyvinula okolo slepca Bartimeja (Mk 10, 46 – 52).

 1.) Akcia vychádza zo strany Boha

V úryvku evanjelia čítame, že Ježiš je ten, ktorý začal iniciatívu, lebo povedal: „Zavolajte ho!“ On začína vždy. On je vždy na začiatku diela povolania. On je ten, ktorý čaká na reakciu na svoje volanie. Niektorí volaní reagujú pozitívne, a to hneď – tak, ako Bartimej. On vstal a pohol sa smerom k Ježišovi.

            Na Božie volanie existuje aj negatívna odpoveď. Môže mať podobu týchto slov: „Tvrdá je to reč, kto to môže počúvať?“ (Jn 6, 60 – 71)

Ježiš čaká na našu kladnú odozvu, ale rešpektuje aj tú negatívnu. To, čo je medzi tým, neuznáva. Odmieta vajatanie a hľadanie tzv. neutrálneho riešenia. To reprezentuje človek, ktorý po Božom pozvaní povedal: „Dovoľ, aby som najprv pochoval svojho otca.“ Ježiš na to hovorí: „Nechaj, nech si mŕtvi pochovávajú svojich mŕtvych.“  (Mt 8, 21 – 22)

            Dnešná doba zvlášť potrebuje ľudí s jasným presvedčením a so schopnosťou svoje presvedčenie a povolanie obhájiť pred celým svetom.

 2.) Boh oslovuje človeka prostredníctvom iného človeka

Mohol sa o tom presvedčiť Bartimej, lebo niektorí zo zástupu mu doručili Ježišovo pozvanie slovami: „Vstaň, volá ťa.“

            V bežnej praxi života sa stretávame s ľuďmi, ktorí nám niečo doručia. Napríklad list alebo balíkovú zásielku. V ich práci nemusí byť nijaké citové rozpoloženie. Jednoducho prídu, odovzdajú tovar, vyžiadajú si potvrdenie o prijatí zásielky a odchádzajú. Sú to doručovatelia.

Inak tomu je pri doručení Božieho pozvania. Tam figurujú ľudia, ktorí doručia adresátovi správu, že ho Boh volá, ale zároveň vložia do tejto činnosti aj to svoje – osobné. Tak, ako to počul Bartimej: „Neboj sa!“ Takže celá doručená správa znie takto: „Neboj sa, vstaň, volá ťa!“ Ľudia, ktorí tvoria medzičlánok medzi Bohom a konkrétnym človekom, vložia do svojej služby aj svoje presvedčenie viery alebo povolania. Takto má byť vždy. V Cirkvi nie sme len technickí odovzdávatelia hodnôt, ale sme takí, ktorí robia všetko preto, aby presvedčili adresáta, že prijať Pánovu výzvu sa oplatí. Pri tejto činnosti odovzdávame aj svoje presvedčenie viery. Poúča nás o tom sv. Pavol, ktorý v Liste Rimanom píše: „Podľa vnútorného človeka s radosťou súhlasím s Božím zákonom...“ (Rim 7, 18 – 25)

3.) Na záver akcie Božieho volania sa očakáva reakcia kandidáta

Aká má byť? Taká, ako ju predstavil Bartimej. Svätopisec napísal, že slepec odhodil plášť a pristúpil k Ježišovi. Ide o veľké gesto. Zahodenie plášťa znamená odhodenie starého spôsobu života. Znamená definitívnu rozlúčku s predchádzajúcim životom v otroctve zlozvyku a hriechu. Božie volanie robí z kandidáta nového človeka. Za Ježišom má vykročiť obnovený človek, ktorý zmenil svoj odev a obliekol sa do „výzbroje svetla“ „Noc pokročila a deň sa priblížil. Vyzlečme teda skutky tmy a oblečme si výzbroj svetla. (Rim 13, 12)

Plášť starého života sa nehodí do služby odovzdávania viery.