Boj ako protiváha záhaľčivosti.

 Sme rôzni ľudia. Niektorí sa vyznačujú tým,že musia neustále s niekým zápasiť. Majú to v sebe. Nepoznajú čo to je kľud v duši a stále hľadajú protivníkov. Inými sa už asi nestanú. Celý život budú bojovať a keď nejaké víťazstvo dosiahnu,nájdu si ďalší dôvod na súperenie. Dejiny Izraela nám hovoria,že vyvolený národ musel často zvádzať boje. Na obzore bol vždy nejaký nepriateľ. Aj kráľ Dávid sa určite niektorých zúčastnil. Raz sa mu však jeho neúčasť v boji stala osudnou/2 Sam 11,1-17/. Kým jeho muži bojovali,on sa záhaľčivo prechádzal po streche svojho domu. Zbadal Betsabe,Uriášovu manželku a zatúžil po nej. Keď počala,umiestnil jej manžela na najťažšie miesto bojiska,kde zahynul. Spáchal ťažký hriech.Nebojoval,oddal sa záhaľčivosti. Záhaľka často splodí hriech. Stalo sa to aj v prípade kráľa Dávida. Niekedy sa čudujeme,že musíme v živote znášať ťažké boje v duchovnom slova zmysle. Boh nám nedopraje pokoja. Vie,prečo to robí. My,nie. Robí to aj preto,lebo nás pozná dôkladne. Vie,že sme náklonní pre istú formu záhaľky a boj nám znemožňuje myslieť na zbytočné veci a hlúposti. Ide o boj,ktorý je spásonosný. Možno práve v tom spočíva Božia taktika-viesť nás cestami,ktoré sú dosť nepríjemné,ale užitočné pre spásu.

Rast v tichosti.

Pred rokmi som sa zúčastnil,spolu s viacerými ľuďmi,exkurzie v jednom pivovare. Chceli sa nám pochváliť najnovšou linkou,ktorú práve nainštalovali a spustili. Naozaj,boli sme svedkami veľkolepého divadla. Linka fungovala perfektne. Popri nej sa motalo iba zopár jednotlivcov. Ktosi sa spýtal,či tam musí byť aj tých zopár ľudí. Vedúci pracovník,ktorý mal smenu a linku na starosti,nás odviedol pár metrov ďalej a namiesto dlhých rečí ukázal na kopu fliaš v jednom mieste. Vypadli z linky. Nech je technológia akokoľvek dokonalá,nie je všemohúca. Je potrebný stále nejaký ten človek,ktorý musí zasiahnuť a linku očistiť a spriechodniť. Málokedy sa stane,že zasahovať nemusí. Predpokladám,že ľudia,ktorí vykonávajú isté profesie,sú radi,keď nemusia do procesu zasahovať. Napríklad:policajti,vojaci,hasiči alebo učitelia,ktorí nemuseli odpovedajúceho študenta prerušovať a klásť doplňujúce otázky. Väčšina z nich je rada,keď môže konštatovať-nemuseli sme do diania zasahovať. Po prečítaní Ježišovho podobenstva o procese rastu semena v zemi/Mk 4,26-34/,získame dojem,že človek je pri tejto dobre fungujúcej "linke" zbytočný. Semeno sa vzmáha,klíči,rastie a človek nastúpi,až keď príde čas žatvy,lebo musí "priložiť kosák". Boh si riadi svoje procesy. Aj keď sa nám niekedy zdá,že si niektoré veci nevšíma,že ich necháva na samospád a necháva im živelný priebeh. Pri iných skutočnostiach máme pocit,že sa isté procesy vôbec nehýbu. Kde je Boh vtedy? Naozaj nič nerastie v našom prostredí? Nerastie  dieťa,či vnúča v rodine? Nedonesie aj dobrú známku zo školy? Nevidíme,že niekto v nejakej veci zobral zodpovednosť do vlastných rúk a začal konať dielo,ktorému sa predtým nikto nevenoval? Dnes,zajtra sa zamerajme na to,či vidíme v našom prostredí známky rastu dobra,poctivosti,zodpovednosti,aj keď by mali byť zastúpené v mikroskopickom množstve. A to hlavne u seba. Boh chce riadiť aj náš rast pre Božie kráľovstvo. Dovolíme mu to alebo skôr brzdíme najdokonalejšiu linku sveta-proces,ktorý pripravuje človeka pre večnosť?

Deň zasväteného života II.

Pred niekoľkými dňami havaroval v USA vrtuľník Sikorsky S-76. V jeho troskách našli o.i. aj mŕtve telo Kobe Bryanta. Ide o jedného z najlepších basketbalistov všetkých čias. Mal iba štyridsaťjeden rokov. Spolu s ním zahynula aj jeho dcérka Gianna a ešte iní spolucestujúci. Vrtuľník lietal v hmlistom počasí,za nízkej viditeľnosti. Odborníci zistili,že stroj nemal inštalovaný softvér TAWS. Je to zariadenie,ktoré signalizuje,že vrtuľník sa dostal do nebezpečnej vzdialenosti k zemi a núti pilota,aby konal tak,žeby sa vrtuľník  znova dostal do bezpečnej výšky od zeme. Čo nám pripomína Deň zasväteného života? Napríklad to,že Boh poveril isté osoby,aby skrze svoje povolanie odovzdali svetu memento,že nie je dobre,keď človek vyznáva iba hodnoty prízemné. Prítomnosť duchovného povolania vo svete je akoby prvok TAWS vo vrtuľníku. Signalizuje všetkým,že pre bližšie spojenie s Bohom,sa musíme trocha "odlepiť" od zeme t.j. zanechať iba materialistické zmýšľanie a pohliadnuť viac "hore" t.j. začať žiť viac podľa nebeských pravidiel. Dokonalými protagonistami Bohu zasväteného života sú apoštoli. Nechávajú nám príklad životného smerovania. 1,Apoštoli,s Ježišom na palube loďky,odrazili od brehu/Mk 3,7-12/. Najprv ide o praktickú záležitosť. Ľudí bolo veľa,tlačili sa na Ježiša a tak Učiteľ rozhodol,že treba od brehu na loďke poodraziť. Druhý motív/určite nie v hierarchii dôležitosti/ spočíva v tom,že zasvätené osoby nemajú byť príliš viazané na "bezpečné" brehy pozemského života. V tomto prípade predstavuje breh bezpečnosť a zázemie a more slobodu,široké možnosti konania,ale aj veľké riziká. Zasvätený veru musí odraziť od brehu istôt a vydať sa do služby,ktorá nebude vyhovovať podmienkam pozemského pohodlia. Už len preto,že evanjelium narúša akúkoľvek pohodlnosť človeka a núti ho uvažovať a konať v  intencii Božieho kráľovstva. Odraziť od brehu znamená vystaviť svoj život počudovaniu , posmechu a zneváženiu zo strany tých,ktorí zostávajú na pevnine,ktorá im zabezpečuje /ne/primeraný komfort. Dnes je práve toto pre mnohých mladých ľudí hlavným problémom-nájsť odvahu a odraziť sa od štandardných a zaužívaných pomerov. Svoj život vložiť do jedinej možnej istoty-do Pánovej prozreteľnosti. Tu sa stretávame s ďalším neuralgickým bodom povolania- je dôležité poznávať Pána od detstva,aby potom nebol pre nás strašiakom,ale milovaným Učiteľom,ktorý jediný má slová večného života.Ak rastieme popri ňom od detstva,potom ho ľahšie objavíme na ceste hľadania povolania. 2,Paradoxne,v evanjeliu sa nachádzajú scény,ktoré hovoria o tom,že sa apoštoli správali opačne. Ponáhľali sa z mora na breh. K tomuto kroku ich prinútil vodný živel/Mk 4,35-41/. Služba tých,ktorí sa Bohu zasvätili evanjeliovými sľubmi,je väčšinou zameraná na ľudí a ich potreby. Preto musia otočiť kormidlo a hľadať ľudí aj na pevnine. Nenájdu tam vždy celistvé osobnosti,ale aj zranených ľudí. Takých,ktorých pevnina neuspokojila a nedala im zmysel a plnosť života. A to napriek tomu,že majú plné žalúdky,špajzy,garáže a bankové kontá. Duchovné osoby sa snažia opraviť pokazené ľudské životy. Či už konkrétnou službou,alebo modlitbou. Priam z duše im hovorí umelec-ikonopisec,ktorý píše o svojej práci na stránkach Katolíckych novín/KN 5/2020 s.21/. Zastáva názor,že každý človek sa podobá poškodenej ikone,ktorú treba opraviť. A dodáva:"Keď nám niekto daruje ikonu,ktorá je poškodená časom,ľudskou nenávisťou alebo rôznymi udalosťami,zaobchádzame s ňou jemne,s úctou,so srdcom plným súcitu. Dotýka sa nás nešťastie,ktoré ju poškodilo. Nie je pre nás podstatné,že je poškodená. Dôležité je pre nás to,čo zostalo z jej krásy,a nie to,čo sa pominulo". Vždy niečo zostáva aj v "poškodenom človeku",ktorý prepadol hriechu. Zasvätené osoby sa snažia vidieť,že v človekovi stále zostal obraz Boží. A to je dôvod,pre ktorý orientujú svoje snaženia na zacelenie jeho rán a obnovu života v Kristovi. 3,Istý čas strávili apoštoli s Ježišom vo večeradle/Jn 13,1-15/. Nie je to ani more ani pevnina. Je to posvätná chvíľa,kedy stolujeme s Ježišom. Občas potrebujeme zanechať ťarchu povinností služby a vystúpiť do Večeradla. Tam sa odohralo posvätné dianie/sv.Eucharistie a kňazstva/. Zasvätená duša nemôže plnohodnotne konať službu,ak by chcela obísť posvätné tajomstvá a nevenovať sa im. Práve ony stmeľujú a zjednocujú apoštolské úmysly,pohnútky,aktivity do jedného celku a predkladajú ich Tomu,ktorý priniesol jedinú dokonalú obetu na kríži. Takéto posvätné správanie sa javí ako srdce života a apoštolátu zasvätenej osoby. Udalosti Večeradla posilňujú zasvätených na mori podujatí uprostred búrok dnešného sveta,ale aj pomáhajú vytvárať vzťahy s ľuďmi,ktorí službu zasvätených potrebujú,ba priam ju vyhľadávajú.

Boh chce túto cestu.

Nedávno som pozeral na TV Noe filmovú reportáž o živote v ktoromsi kňazskom seminári. Bolo to veľmi dobre spracované. Mladý redaktor za pomoci seminaristu pochodil celý objekt seminára a hlavne -rozprával sa s adeptami kňazstva. Celé sa to nieslo v zábavnom/čo je príznačné pre mladých/ duchu,ale hlavne v pozitívnom podaní/čo je príznačné pre túto dobu,v ktorej,inak vládne skepsa v súvislosti so zlyhaniami v radoch duchovenstva/. Redaktor,položil záverečnú otázku mladému seminaristovi-jeho sprievodcovi:Budeš musieť dodžiavať celibát,nebojíš sa toho? Odpoveď bola hneď hotová:"Bojím.Ale bolo by zle,keby som nešiel touto cestou,lebo viem,že Boh ma volá a chce,aby som po nej vykročil. Som presvedčený,že na tejto ceste nájdem Boha ešte hmatateľnejšie,ako na akejkoľvek inej". Zaujímavé a pekné svedectvo. Každý rok slávime sviatok Hromníc-Obetovanie Pána. Dávame mu prívlastok-Deň zasväteného života. Týka sa celej Cirkvi,ale najmä tých,ktorí svoj život zasvätili Bohu v službe a vedia,že Boh chce,aby touto cestou kráčali celý život. Pre nich,ale aj pre budúcich adeptov platia určité riziká,o ktorých treba hovoriť. Pomôže nám pri tom evenjelium/Mk 4,1-20/. Nájdeme tam podobenstvo o rozsievačovi. Ten rozsieval semená tak,že nie všetky padli do dobrej zeme. 1,Niektoré padli na kraj cesty. Ak sa niekto zasvätí Bohu sľubami chudoby,čistoty a poslušnosti,nemôže byť preňho povolanie iba "okrajovou záležitosťou". V živote je to tak,že niektorým veciam pripisujeme väčší význam,iné marginalizujeme. Je zlé,ak sa  dostáva zasvätený život na okraj života spoločnosti. Nie je optimálne,ak si adept volí duchovné povolanie iba vtedy,ak sa inde neuplatnil a minul všetky "tromfy" pozemských ambícii. Túžba po povolaní sa má prepracovať na najvyššie priečky. Ak je  športovec dobrý,nevadí,ak sa mu nevydarí úvod,lebo on sa môže postupne prepracovať na vyššie priečky. Povolanie sa musí dostať na úroveň "top". Nie je to jednoduché,lebo "top" ľudí väčšinou prevezmú chápadlá manažérov veľkých firiem,športových skautov a sliedičov zo strany šoubiznisu. Ťažko sa uchováva duchovné povolanie v dobrej kondícii popri týchto silných fenoménoch dnešnej doby. Nečudo,že semeno povolania môže ľahko padnúť na kraj cesty,kde sa nechá zašliapať,ak nebude mať vnútornú vitalitu a ambíciu rásť popri Kristovi. 2,Niektoré semená padli na skalnatú pôdu. Obdivuhodne rýchlo začali rásť. Použijeme výraz-v zrýchlenom konaní,či formáte. Ale eufória nemôže trvať dlho. To,čo nie je dostatočne zakorenené,skôr či neskôr zvädne. Nebude to mať hĺbku. Pri istej slávnostnej príležitosti sa ktosi prihlásil,že povie prípitok. Všetko stíchlo. Dotyčný zdvihol pohár,ale zmohol sa len na zopár fráz. Niektorí mu zatlieskali,iní zostali chladní. Jeden z početnej skupiny "netlieskajúcich" konštatoval:nemalo to hĺbku. Zaujímavé. Ľudia chcú počuť hlboké veci,neuspokoja sa len s frázami. Tých je na bilboardoch neúrekom. Hĺbku života v spoločnosti reprezentujú najmä zasvätené osoby/nielen oni/. Spoločnosť a vzťahy sa tým vybalancujú. Spoločnosť nachádza zdravú rovnováhu,hoci si to možno ani neuvedomuje. Hĺbka a rovnováha-to sú dva dôležité aspekty/nie jediné/,ktoré prinášajú so sebou zasvätené osoby. 3,Iné padli do tŕnia. Tŕnie je pre semeno nežiadúce,lebo môže udusiť život. Povolanie môže udusiť trpká neprajnosť prostredia,antikampaň v niektorých médiach a slabá podpora medzi svojimi. Chýba nám/zvlášť dnes/ väčšia prajnosť pre duchovné povolanie. Sme obklopení vzdorom prostredia,ktoré vnucuje duchovnému stavu pečať hanlivosti a opovrhnutia. Je zaujímavé,že alternatívu nikto neponúka. Nemôže,pretože neexistuje. Adeptovi na povolanie musíme vyprosovať veľa odvahy a síl,aby si prekliesnil cestu vyššie mnohými "krovinami". Tie bodajú a tým  výhonky povolania zraňujú,vyciciavajú zápal za posvätné veci a oslabujú v oblasti vôle,ktorá rezignuje pri prvotných ťažkostiach. Adept povolania nemôže zostať v týchto zápasoch osamotený. Potrebuje chór pomocníkov,ktorí budú preňho predstavovať kus dobrej pôdy,na ktorú sa dá spoľahnúť. Tŕnie predsa nemôže hrať na roli prím. Ak by sa tak stalo,tak potom nejde o žatvu,nejde o dobré hospodárstvo,ale o paškvil,na ktorom sa zrodia iba obludné a nepravdivé predstavy o zasvätenom živote. Modlime sa za povolania. Tak dostane náš život významnú hĺbku. Získame tak podiel na procese,ktorý uzákonil sám Ježiš,keď vyzval ľudí,aby ho nasledovali.

Daj Bohu o sebe vedieť.

Situáciu dvoch rozvadených táborov z jednej rodiny dôverne poznáme. Niektorí z vlastnej skúsenosti,iní z rozprávania "postihnutých",ktorí sa ocitli na obidvoch stranách barikády. Presne podľa takéhoto scenára sa odohral  skutočný príbeh človeka,ktorý sa podujal na priam nemožnú úlohu-zmieriť rozvadené strany. Rozhodol sa,že navštívi tzv.znepriatelenú vetvu rodiny,že prekročí pomyselnú hraničnú čiara a poberie sa všeličo vysvetliť. Neskôr spomínal,ako ešte v poslednom okamihu zastal na prahu dotyčného domu,a začal prestupovať z miesta na miesto. Jeho pozícia bola :ani von ani dnu. Napokon,predsa len našiel odvahu a vykročil vyjednávať mier. Evanjelium píše o pokuse Panny Márie s rodinným sprievodom prepracovať sa k Ježišovi,ktorý práve vyučoval. Sv. Marek napísal,že:"zastali vonku..."/Mk 3,31-35/. Na prvý pohľad by sa zdalo,že ich postoj je neistý,že skôr vykazuje pozíciu:ani dnu ani von. Ale to je iba povrchný pohľad. Ich postoj neistý nie je,nie je ani chaotický a nezaváňa ani strachom z toho,čo bude. Evanjelista nezabudol dodať:"...dali si ho/Ježiša/ zavolať. Ide o úkon odvahy a určitého sebavedomia,ba až istoty,že neodídu odmietnutí a že ich odchod nebude doprevádzaný Ježišovými výčitkami. Nikto z nás nebude vymeriavať,ako ďaleko,či blízko sa od Ježiša nachádza. Sú situácie,kedy si myslíme,že sme až na chvoste rebríčka Pánových vyvolených...To,ale nie je podstatné. Dôležité je,aby sme dali o sebe Ježišovi vedieť,aby "sme si ho dali zavolať". Nie s postojom vzdoru a výčitiek,ale z pozície prosiaceho,ďakujúceho a velebiaceho jeho prozreteľnosť. Buďme si istí,že Ježiš počuje. Tak,ako vnímal príchod Márie so sprievodom,hoci práve učil,tak vníma aj naše postoje,hoci sú niekedy chaotické a nestále.

Nedeľa Božieho Slova.

K Nedeli Božieho Slova chcem povedať niekoľko myšlienok. 1,V praxi života sa občas stretneme s výrazom-verbálny útok. Podstatou tohto javu je to,že niekto niekomu vulgárne vynadá alebo hrubým, nevyberaným spôsobom ho slovne urazí. Niekedy to môže byť bolestivejšie ako fyzický útok. Spomínam to preto,lebo raz mi jeden človek povedal,že ho Boh "verbálne napadol". Chcel tým povedať,že ho vyrušil z tzv.bezstarostného prežívania viery. Pri istej príležitosti,nie celkom dobrovoľne,si musel vypočuť prednášku,ktorú predniesol rehoľný kňaz. Dlhé hodiny mu potom neschádzala z mysle. Napokon to trvalo niekoľko dní,kým sa rozhodol konať a zmeniť niektoré veci v živote a to podstatným spôsobom. S odstupom času hovorieva,že Boh ho vyrušil z plytkého prežívania viery a že ho-svojim Slovom t.zn.verbálne zmenil. Treba povedať,že nie je jediný,koho postihol tento osud. Boh zlomil zatvrdlivosť hriešnika v mnohých prípadoch. A to preto,aby ho naviedol na cestu spásy. Mnohí vedia o tejto tajomnej Božej sile,preto pred Božím Slovom,doslova utekajú. Napodobňujú tak Aténčanov,ktorí na areopágu počúvali Pavlovu reč. Keď hovoril o vzkriesení,prerušili ho a povedali:"Vypočujeme ťa o tom inokedy"/Sk 17,32/. To,čo tak odmietame,znova sa nám hlási o slovo. Je Rok Božieho Slova a s ním príležitosť zažiť verbálne oslovenie z nebies. Neodkladajme možnosť počuť Boha,ako to,na vlastnú škodu ,urobili Aténčania pri Pavlovej kázni. Nečakajme a nežiadajme logické argumenty a presvedčivé dôkazy,ale milosť. Lebo len tá nám môže otvoriť  srdce,aby sme prijali Spasiteľa "ako hosťa". Presne tak to urobil sv.Matúš evanjelista,ktorý,ešte ako mýtnik,prijal Spasiteľa do svojho domu a zmenil svoj život. 2,S Božím Slovom súvisí aj výraz-osloviť. Vysvetľujeme ho ako prejav komunikácie s iným človekom. Bežne sa stáva,že sa potrebujeme niečo vážne dozvedieť,a preto niekoho oslovíme,niekoho,kto je na blízku,aby nám poskytol informáciu. Výraz.osloviť má však aj iný,hlbší význam. Napríklad-získať niekoho pre nejakú vec alebo činnosť. Osloviť nás môže nejaká myšlienka,životná múdrosť,počínanie iného človeka. My, jeden druhého oslovujeme verbálne,ale aj životom. V Roku Božieho Slova čakáme,že nás Boh osloví a prekvapí niečim novým? Myslíme si,že budeme iba pasívne a bezstarostne hlivieť a zostávať na pozícii priemernosti prežívania viery a liturgie? Práve naopak! Nečakajme,že Boh sa "zapotí",aby nás motivoval. Nečakajme od neho informácie. To my sa máme dostať medzi tých,ktorí chcú byť oslovení Bohom. To my hľadáme spoločenstvo,ktoré dychtí po Božom Slove,lebo je už z mnohých slov,vypovedaných medzi ľuďmi,sklamané,znechutené. Pod vplyvom Božieho Slova pookrejeme a duchovne zregenerujeme. 3,Zaujať nás môže aj výraz-vysloviť. Aj on obsahuje termín-slovo. Najväčšou výsadou pre nás veriacich je to,že môžeme vysloviť meno Boh. Hoci Boh je nevýslovný,my ho predsa len dokážeme vysloviť. Skúste v nejakom spoločenstve alebo len tak,sami pre seba,povedať niečo o svojej viere v Boha. Ako sa zrodila,akými krízami,či peknými etapami prešla? Veľa o tom povedať nemôžeme. Nenachádzame slov. Radšej vyslovme s úctou meno Boh. To on je za našou vierou. Týmto menom môžeme vypovedať všetko. Alebo,kto z nás,kňazov a rehoľníkov,vie povedať všetko o svojom povolaní? Sme schopní povedať pár viet a sme na konci. Ale,ak povieme Boh,nepomýlime sa. On je za každým povolaním. Sv Matúš píše,že Ježiš objavil pri Galilejskom mori talentovaných a pre ohlasovanie Božieho Slova nadaných adeptov/Mt 4,12-23/. Povedal im:"Poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí". Možno nám práve uvedomelejšia aktivita,konaná pod záštitou Boha,pomôže k novéme životu. Je čas znova vysloviť s úctou a vierou meno Boh. Ním zároveň vyslovíme aj zmysel života a dôvod,pre ktorý neprestaneme dúfať v Božiu prozreteľnosť. Čím častejšie počujeme vysloviť meno Boh neúctivým a vulgárnym spôsobom,tým viac nás viaže povinnosť prinášať ho  v čistej podobe do svojho prostredia. Naučme sa v Roku Božieho Slova naspamäť krátku vetu,ktorú opakuje kňaz po prečítaní evanjelia:Slová svätého evanjelia,nech zmyjú naše previnenia. Často si ju opakujme.Najmä vtedy,keď čítame,alebo počúvame Božie Slovo. A pritom si dajme záležať,aby sa tak stalo aj v praxi každodenného života,aby sme boli hodní očisťujúcej schopnosti Božieho Slova.

Povolanie apoštolov

Počas života sa nám stane, že sa stretneme s významnou osobnosťou. Väčšinou ide o moment prekvapenia. Udeje sa to až to takej miery, že nemáme pripravený ani scenár, podľa ktorého by sme sa mali správať. Takéto stretnutie zostáva na celý život. Väčšinou z neho dlho čerpáme.

Stretnutie môže mať trojnásobnú hĺbku. Tá najnižšia sa prejaví v bežnom pozdrave, ktorý je prejavom základnej slušnosti. Druhá forma je hlbšia. Vzniká vtedy, keď autorita so svojím okolím „prehodí pár slov“. Prejaví záujem o jej situáciu, zaznejú základné zdvorilostné frázy. Tretia, najhlbšia forma, spočíva nielen v bežnej komunikácii, ale aj v snahe autority získať iných pre dobré dielo.

         Evanjelium sv. Matúša (Mt 4, 12 – 23) opisuje udalosti povolania prvých apoštolov. Udialo sa to pri Genezaretskom jazere. Pre apoštolov išlo o stretnutie s najväčšou autoritou ich života. Scenár stretnutia pripravený nemali, ale Ježiš áno.

         Ježišova prítomnosť medzi rybármi nemala len zdvorilostný a spoločenský charakter. Pre Ježiša ale aj pre rybárov by bolo málo, keby boli spolu „prehodili len pár slov“. Ježišovi išlo o viac. V túto chvíľu povoláva prvých učeníkov do svojej služby, t. j. do služby evanjelia.

         Čím si ich získal?

   1.)  „Ja z vás urobím rybárov ľudí.“

Všimnime si, že Ježiš hovorí o sebe ako o prvku, ktorý formuje. On dáva zmysel všetkému. On je princíp, ktorému sa má všetko podriadiť skôr či neskôr. Práve o tom sa usiluje rybárov presvedčiť. V službe evanjelia je vždy podstatný on. Ostatní sú nástrojmi v jeho rukách. On je ten, ktorý môže v nás niečo zmeniť.

         Pri bežnej komunikácii často hovoríme, že by sa svet, v ktorom žijeme, mal zmeniť k lepšiemu. Niekedy zabúdame na to, že aj my podľahneme jeho tlaku. Deje sa to prostredníctvom rôznych lákadiel alebo vyhrážok. Svet na nás tlačí, aby sme prijali jeho podmienky a jeho štruktúru zmýšľania. Tu prichádza Pán, ktorý nás vyzýva, aj apoštolov, aby sme prijali Ducha Ježiša Krista. Jedine on je schopný zmeniť náš život podľa Božej vôle.

         Často sa stáva, že náš život je akousi súkromnou oázou pokoja, čistoty a spravodlivosti tak, že by sme ho chceli vtlačiť aj do vonkajšieho sveta. Boh chce prostredníctvom rybárov, t. j. apoštolov, aj prostredníctvom nás, ktorí sme prijali jeho štýl zmýšľania, odovzdať svoju vôľu do prostredia vonkajšieho sveta. Takouto úlohou boli poverení Ondrej, jeho brat Šimon a vzápätí iní dvaja bratia – Jakub a Ján Zebedejovci. Takéto poslanie sa im zapáčilo a celí sa mu odovzdali.

  2.)  Sv. Matúš píše, že po tejto Ježišovej výzve rybári „ihneď zanechali sieť, loď a svoje príbuzenstvo.“

Patriť Kristovi znamená zriekať sa. Pritom toto zrieknutie nechápať tragicky, ba až fatálne, ale práve naopak – tešiť sa z toho, že Boh chce, aby sme zostali slobodní pre ohlasovanie evanjelia. Aby sme neboli otrokmi tohto sveta, aby sme sa nezaplietli do hriešnych sietí a spletitých okolností, ktoré snuje diabol v tomto svete.

Túžba po svetských a materiálnych veciach v človeku pretrváva. Aj súčasnosť ukazuje, že kvôli dobrám tohto sveta je človek schopný urobiť aj najhorší zločin. Neštíti sa akéhokoľvek podvodu. Aby sa pevnejšie uchytil v hmotne založenom svete. Taký človek nie je vhodný do služby evanjelia.

Ježiš nás učí, že sa treba dostať čím viac a čím bližšie na úroveň takej slobody, ktorá nás motivuje zriekať sa škodlivých materiálnych skutočností, ale aj vzťahov s ľuďmi, ktorí sú prázdni, prípadne takí, ktorí nás zvádzajú na zlú cestu.

Apoštoli sa zriekli všetkých existenčných pút. Siete a loď predstavujú zdroj ich živobytia a otec, resp. rodina, úzke pokrvné putá. V prípade apoštolov, ale aj iných, ktorí pre nebeské kráľovstvo opustili veľa skutočností platí, že ich služba evanjelia bola neoceniteľná a priniesla viac ako stonásobnú úrodu. Oni nás učia, že máme svoj život neustále skúmať a odstraňovať to, čo by bolo prekážkou priameho pôsobenia Božej milosti na náš život.

  3.)  Pán Ježiš chce urobiť z apoštolov „rybárov ľudí“. Rybár je človek, ktorý

používa rôzne návnady, aby ulovil ryby a sýtil seba i ľudí. Odjakživa je postavený princíp rybolovu na tejto skutočnosti. Získavať ľudí pre Božie kráľovstvo nespočíva v tom, že im treba hodiť návnadu, t. j. formu lesti ich pripútať k Božiemu slov. Výraz „navnadiť“ je prijateľný.

         Každý jeden z nás, preto, že uveril, môže ďakovať Bohu, že poslal ľudí, ktorí nás „navnadili“ pre život podľa evanjelia. Boh niektorých zvlášť povýši a ponúkne im službu „navnadiť“, t. j. motivovať ľudí, aby svoj život vložili do služieb Božieho kráľovstva. Svojou službou sýtia ľudí milosťami, ktoré dostali ako sprievodný znak svojej služby. Táto služba má podobu kňazskej služby a rehoľného zasvätenia. Ale aj ktokoľvek z Božieho ľudu, kto berie na seba zodpovednosť hlásať evanjelium, sa zapája do štruktúry a reťazca, ktorý začali vytvárať rybári pri Galilejskom mori. Je to služba Bohu, ale aj človeku. Služba evanjelia vychádza od Boha a k nemu sa vracia v podobe života podľa zásad evanjelia.

         V určitom slova zmysle môžeme povedať, že Kristus nás našiel pri tom našom Galilejskom mori, t. j. v našej životnej situácii. Využil ju tak, ako využil rybárske schopnosti apoštolov. Všetci máme ťažiť z darov a schopností, ktoré sme od Pána dostali a ponúknuť v službe Kristovi. Boh prijme akúkoľvek obetu, ktorá vychádza z úprimného srdca.