Nie raz sa v živote stane, že sa musíme rozhodnúť pre jednu, z dvoch možností. Rozhodovanie nie je ľahké. Nakoniec sa vyjadríme takto:"Som naklonený pre také a také riešenie". Rozhodnutí stopercentne ešte nie sme, ale jedno z riešení nás priťahuje viac ako iné. Preto ten výraz-som naklonený. My, veriaci sme naklonení pre poklonu. Telesnú i duchovnú. Mnohé obrazy, ktoré namaľovali majstri výtvarného umenia, majú názov:Klaňanie sa Troch kráľov. A vôbec, liturgia ako taká, nás vedie k tomu, aby sme klaňali tajomstvu, ktoré sa odohráva v kostole. Predstavme si sv. Jána apoštola. Ten by nám mohol byť vzorom. Bol to on, kto sa pri Poslednej večeri sklonil "k Pánovej hrudi". A bol to on, kto pribehol k hrobu Pána Ježiša a "nahol sa k hrobu" /Jn 20,2-8/. Nebol to postoj zvedavosti, ale úprimnej úcty.
Žijeme v dome, v ktorej poklona je takmer neznámym pojmom. Myšlienku treba obnoviť a návyk vypestovať. Prečo? Lebo tento úkon vychováva k úcte. Máme sa učiť skloniť sa k človeku, keď je v núdzi a zaujímať sa o jeho situáciu. Máme sa ukloniť v duchu a možno i navonok pred človekom, ktorý si zaslúži mimoriadnu úctu a napokon sa pokloniť Bohu, ktorý na Vianoce vstupuje do ľudského spoločenstva a prináša nám spásu.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára