Realita viery.

V dnešných časoch veľa mladých ľudí odchádza do zahraničia za prácou. Niektorí sa uchytia,iní sa vracajú sklamaní domov. Istý mladý človek opisoval svoje prvé dojmy zo zahraničia slovami:"Konečne viem,aká je vo svete realita života". Myslel tým ťažkosti,s ktorými musel zápasiť. Ak niekto povie,že zažíva realitu života,chce tým naznačiť,že sa stretol aj s nepriatím,neúspechom,ba dokonca s nenávisťou na svoju adresu. Evanjelium hovorí o čiastočnom neúspechu učeníkov/Lk 9,51-62/. Ježiš ich poslal napred,aby mu pripravili nocľah. Boli odmietnutí. Nečakali to. Mohli si vtedy povedať,že zažili realitu ohlasovania evanjelia. Do tejto reality patrí aj neprijatie. Veľmi sa ich to dotklo. Azda najťažšie bolo pre nich vysporiadať sa s fiaskom,ktoré sa udialo prakticky pred Ježišovým pohľadom. A Ježiš tento fakt biedy ani nekomentoval,ani doň nezasiahol. Kedysi boli ako poslovia úspešní. Napríklad vtedy,keď ich Pán poslal,aby mu pripravili osliatko pre vstup do Jeruzalema/Lk 19,28-35/. Alebo vtedy,keď ich poslal,aby mu pripravili veľkonočnú večeru/Mt 26,17-19/. Tentokrát museli priznať neúspech. Tento neúspech vytvára podmienky pre otázku:čo má vlastne v pozemskom živote zmysel? 1,Nasledovať Ježiša. Evanjelium hovorí o tom,ako sa niektorí  sami ponúkli,že ho budú nasledovať,iných Ježiš sám oslovil s touto ponukou. Podmienkou nasledovania Krista je to,aby nám nič nebránilo pohľadu na Pána. Prekážok vymyslených alebo skutočných je dosť:únava,prepracovanosť,stres,lenivosť,konzumizmus,ochabnutie vo viere...Pripomína nám to situáciu pri telefonovaní. Niekedy je linka obsadená. Počujeme nahraný hlas,ktorý nás nabáda,aby sme počkali,lebo sme v poradí. Ježiša máme niekedy "v poradí". Musí čakať,kým si nevybavíme iné,"dôležitejšie" veci...Monotónne mu povieme,aby počkal,že je v poradí... Jemu sa táto prax nepáči. S nasledovaním Ježiša to nemá nič spoločné. 2,Urobiť všetko,čo nám povie. Táto myšlienka má svojho pôvodcu v Panne Márii. Je to jej veta. Odznela v Káne Galilejskej na svadbe,kde Ježiš premenil vodu na víno/Jn 2,1-12/. Učeníci sa musia priučiť inej hierarchii úspešnosti. Ak urobia všetko,čo Pán chce,nemôžu byť neúspešní,hoci zákonitosti pozemského života vidia inak pozíciu úspechu alebo neúspechu. Je to tajomstvo-prijať tézu,podľa ktorej sa stávam úspešným,keď sa snažím splniť Božiu vôľu. Ostatné doplní Boh sám. Sme,ako veriaci v tomto svete úspešní? Ak máš nejaké postavenie a pritom sa otvorene hlásiš k viere,môžeš mať problém...Obvinia ťa,že si netolerantný,že pretláčaš svoje náboženstvo,že si netaktný k iným vierovyznaniam...3,Musíš prejsť samarijskou dedinou. Myslíme to v prenesenom slova zmysle. Ježiš išiel so svojimi učeníkmi práve cez samarijskú dedinu. Muselo im byť jasné,že prijatí nebudú,lebo lebo medzi Židmi a Samaritánmi bola nevraživosť. Nemohli odbočiť? Nemali ísť radšej inou cestou? Museli ísť práve samarijským územím? Áno,museli. Bola to dobrá škola. Zažili neprijatie. Táto skúsenosť sa im neskoršie určite zišla. Patrí to do "základného balíka" nasledovania Krista. Ide o "povinnú výbavu",ktorá sa týka všetkých,ktorí idú s evanjeliom do sveta. Často prechádzame určitou Samáriou,lebo sme neprijatí pre svoje postoje,ktoré konfrontujeme s duchom Božieho kráľovstva. Napriek tomu nič nestrácame. Práve naopak. Náš život a svedectvo získava na hodnote. Za Samáriou je Jeruzalem. A ten je ešte bolestivejší,ako Samária. Je v ňom Kalvária,ale aj radostné ráno veľkonočného víťazstva.

Apoštolské kniežatá.

Súperenie patrí k životu. Súperia medzi sebou jednotlivci,skupiny,organizácie,firmy,strany atď. Všetci sa snažia zaujať verejnosť a získať vysoké preferencie aj tým,že získajú na svoju stranu osobnosti. Ľudia si povedia:ak sú na strane toho a toho človeka takí významní ľudia,potom aj ja podporím jeho dielo. Cirkev musela vždy tuho bojovať,aby mala dostatočný priestor na realizáciu. Vždy sa musela očisťovať,obhajovať,obnovovať. Ani dnešok nie je výnimkou. Nikto jej nič nedá zadarmo. Nech by boli pre ňu chvíle akokoľvek krušné,vždy sa môže pochváliť najsilnejšími osobnosťami:sv. Petrom a Pavlom. Tí stáli na počiatku diela ohlasovania evanjelia. Oni zakladali a organizovali prvé kroky činnosti Cirkvi. Mnohí kresťania si v histórii povedali:ak činnosť Cirkvi zakladali takéto mimoriadne osobnosti,tak napriek všetkému je moje miesto práve tam. V čom spočíva svedectvo týchto významných mužov? 1,Neľutujú svoje rozhodnutie zveriť svoj život Kristovi. Učiteľ národov toto presvedčenie potvrdzuje slovami:"Dobrý boj som bojoval,beh som dokončil,vieru som zachoval"/2 Tim 4,7/. Jeho spolubrat,prvý pápež hovorí Ježišovi:"Pane,ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života"/Jn 6,68/. Obaja prešli mnohými ťažkosťami. Nemali nijaké úľavy pri ohlasovaní evanjelia. Dá sa povedať,že sa na nich vyzúrila všetka ľudská zloba. Napriek tomu,vrámci záverečného životného bilancovania,neľutujú rozhodnutie spojiť svoje kroky s Kristovými. Nebudeme ani my,ak budeme čo najvernejšími nasledovníkmi toho,ktorý jediný môže dať nášmu životu zmysel. 2,Pán ich povolal uprostred pracovného nasadenia. To povolanie prišlo ako blesk z jasného neba. Obaja boli akoby vytrhnutí zo svojho životného štýlu a nasadenia. Šimon Peter to pocítil a zažil uprostred povinností,týkajúcich sa rybolovu/Mk 1,14-20/. Šimonovi Petrovi stačilo počuť-poď za mnou,a on hneď všetko zanechal a išiel. Šavol musel čakať na chvíľu,keď vstupoval do Damasku/Sk 22,3-16/. Vstupoval tam,ako nepriateľ Kristovho kríža. Mesto opúšťal ho ako ten,ktorý  bude kríž do konca života objímať a obhajovať aj za cenu vlastnej krvi. Možno si pomyslíme-prečo nebol Ježiš šetrnejší? prečo nebral viac ohľadu na ich zázemie? prečo im spôsobil tento kultúrny šok? Ježišovo volanie niekedy nestrpí odklad. Chce ukázať,že veľmi vysoko hodnotí rýchlu reakciu na svoje pozvanie. Až potom začne vysvetľovať,vychovávať,katechizovať,poúčať. A to až dovtedy,kým nie je povolaný dostatočne pripravený na svoju misiu. Je možné,že väčšinou vstupujeme do kostola s istou rozpoltenosťou. Aj sa chceme Bohu ukázať,že sme tu,ale zároveň blúdime mysľou vo sférach mimosviatostnych. A v takomto stave aj z chrámu odídeme. Raz,snáď,zažijeme v duši silnejší impulz,na spôsob Damasku alebo Galilejského mora,kedy nás Boh zavolá do skutočných hĺbok života. Tie sa prejavia vážnym záujmom o zmenu života,viac podľa pravidiel,ktoré stanovil Pán. Uprostred svojich záľub a štandardov budeme akoby vytrhnutí a pozvaní k vyšším métam,ktoré sú nateraz pre nás vzdialené. 3,Sv.Peter a Pavol začali budovať dielo. Dnes bežne počujeme hovoriť ľudí-robím si len svoju prácu. Aj Šimon so Šavlom si robili do istého času svoju prácu. Aspoň si tak mysleli. Dovtedy,kým ich Boh nepozval,aby začali konať dielo. Konať nejakú prácu,nie je totožné s pojmom-pracovať na diele. Dielo,to je omnoho viac,ako práca. Práca je totožná s povinnosťou,niekedy otrockou. Dielo je záležitosť presvedčenia,istej záľuby v spojení s povinnosťou. Obsahuje viac vznešenosti,zápalu a radostnej obety. Každý môže povýšiť prácu na dielo. Aj tú najmenšiu. Boh ju zdokonalí a posvätí. Z aktivít sv.Petra a Pavla vzišlo dielo,ktoré bude trvať do konca čias. Vo svojich prácach a aktivitách nechajme viac miesta pre prítomnosť Ježiša. On chce s nami "znášať horúčosť a bremeno dňa"/Mt 19,12/. S ním objavíme "osvieženie a odpočinok pre svoje duše". Dielo nevznikne samo od seba,alebo výlučne pričinením človeka. Iba Boh môže dať impulz,aby človek konal tak,ako je to v súlade s Božou vôľou. 

Postavenie kňaza.

Kňazovi sa dnes dostáva špeciálneho postavenia. V dobrom i v zlom. Pokiaľ ide o škandál,má vyárendované miesto v periodikách,ktoré si na kňazských zlyhaniach zgustnú. Na druhej strane väčšina veriacich rešpektuje jeho špeciálne postavenie,ktoré zastáva pri oltári,pri svätej omši a pri iných posvätných úkonoch. Pripomína mi to situáciu, v ktorej sa ocitol kráľ Dávid. Ide o udalosti,ktoré sú uvedené v Prvej knihe Samuelovej,kapitoly 21 a 22. V čom spočíva jeho špeciálne postavenie,ak berieme do úvahy vyššie spomenuté texty? 1,Dávid navštívil kňaza Achimelecha. Kňaz sa ho spýtal:"Prečo si sám a nik nie je s tebou?" Kristov kňaz budú dojem,že je sám.  Tak to niekedy cíti. Nemyslíme na osamotenosť,ale postavenie,ktoré naznačuje,že je so svojimi názormi podľa evanjelia,úplne sám. Dokonca aj medzi veriacimi nenechádza vždy pochopenie pre svoju službu a oni mu niekedy dávajú pocítiť,že zostal sám. Je ťažké zostať sám,keď ostatní idú iným smerom,viac sa orientujúc podľa ducha sveta,ako podľa Kristovho evanjelia. Kňaz má občas pocit,že reprezentuje niečo,čo vyšlo z módy,čo sa už dnes "nenosí". Otázka,ktorú položil Achimelech Dávidovi:prečo si sám?,je nadčasová. Kňaz musí dokazovať,že sami zostali tí,ktorí sa odklonili od Ježišovej náuky,hoci paradoxne môžu predstavovať matematickú väčšinu Počítajú sa tí,ktorí zostali pri Kristovi a jeho Cirkvi. 2,Dávid na kňaza nalieha,aby mu dal chlieb,lebo bol hladný. Kňaz odpovedal:"Nemám poruke obyčajný chlieb,ale iba posvätný chlieb". Achimelech mu dal posvätný chlieb,lebo tam ani iný nebol. Novozákonný kňaz si vybral spomedzi chlebov. Svojim duchovným zrakom viery videl iba jeden chlieb-eucharistický. Fyzickým zrakom vidí rôzne chleby,ako súčasť jedálného lístka. Vie,však,že pokiaľ bude chcieť nasýtiť svoj hlad po večnosti,tieto chleby mu stačiť nebudú. Preto si vybral Pánovo Telo,ako hlavný pokrm na cestu spásy. Toto bude jeho každodenné poslanie-premieňať na oltári dary prírody na pokrm vznešenej hodnoty a podávať tým,ktorí lačnejú po žírnych lánoch nebeského pokrmu. Iný,výživnejší chlieb, tu ani nie je...Viera nám pripomína,že pravý Chlieb je ten,ktorý zostúpil z neba na oltár Cirkvi. 3,Rozhovor medzi Dávidom a Achimelechom sa dramaticky rozvíja. Kráľ sa pýta:"Máš tu poruke kopiju alebo meč? Svoj meč ani zbraň som si nevzal so sebou,lebo kráľova úloha súrila". Kristov kňaz sa rozhoduje pre meč Božieho Slova. Svoje zbrane t.j. zdanlivé prednosti,musí opustiť,lebo by mu v službe oltára neposlúžili tak,ako meč Božieho Slova. Pánovo volanie tak súrilo,že nebol schopný sa zmobilizovať so svojimi zbraňami a postaviť sa s nimi do zápasu za Božie kráľovstvo. Stále platia Dávidove slová,ktoré povedal,keď sa dozvedel,že môže siahnuť po meči,ktorým zabil Filištínca Goliáša:"Nijaký iný sa mu nevyrovná,daj mi ho". Kristov kňaz je presvedčený o účinnosti Božieho Slova. Vie,že,nijaké iné slovo sa mu nevyrovná. Preto po ňom zatúži a povie Bohu-daj mi ho! Najprv sa musí Slovo zmocniť jeho samého,musí ho premieňať a pripodobňovať Kristovmu obrazu. Až potom je pripravený ísť s mečom Slova do terénu a zrážať ním lži,podvody,rúhania a neprávosti doby. Ak sa ho niekto opýta,že čo má poruke,ukáže na poklad Svätého Písma,ktorý ani nevyčerpe počas svojho života. Nedávno som počul zaujímavú myšlienku. Ktosi povedal:"Ak sa chceš napiť z prameňa a uhasiť smäd,musíš, rukou siahnuť do hĺbky,načrieť a tak piť". Ak by nebolo Svätého Písma,ťažko by sme a neúspešne, hľadali niečo,čo by sa mu z hľadiska hĺbky,aspoň priblížilo...4,Po tomto stretnutí,kráľ Dávid opustil Achimelecha a išiel do jaskyne Odollam. Svätopisec píše:"Zhromaždili sa k nemu všetci,čo boli sužovaní,zadĺžení a zatŕpknutí v duši,a stal sa ich vodcom". Kňaz je vyzbrojený Božou výzbrojou. K dispozícii má Chlieb chlebov a meč Slova. Vtedy prichádzajú k nemu všetci,ktorých tento svet zúbožil a ožobráčil. Kňaz sa stáva vodcom najmä takých. Vidia v ňom jediné útočisko,lebo iní vodcovia,s dokonalejším pozemským potenciálom ,sklamali ich dôveru. Kňaz,takto vyzbrojený,je možno pre svet komickou postavičkou. Pre tých,ktorí hľadajú zmysel života,sa práve on javí,ako Boží posol,lebo prináša úľavu,má v rukách prostriedky,ktoré zbavujú zloby a nečistoty a posilňujú v životných zápasoch. Na slávnosť Najsvätejšieho Srdca Ježišovho,pripadá Deň modlitieb za posväcovanie kňazov. Modlime sa za nich,aby dávidovsky objavili prostriedky hlásania evanjelia a posväcovania v tých,ktoré Cirkev už dveticíc rokov odporúča. Kňaz nosí Kristovu výzbroj. Tá mu sedí najlepšie. Inej,dokonalejšej,ani niet.

Kde sú naši synovia?

Pri kostole bola brigáda. Upratovalo sa pred farskou slávnosťou. Jeden z účastníkov brigády pribehol trocha neskor. Poobzeral sa okolo seba a keď videl,že s metlami a hrabľami sa oháňajú cca štyria ľudia,iba zajachtal a opýtal sa:"Kde sú ostatní? Ste tu všetci?" Brigádnici iba mĺčky prikývli a pokračovali v robote.  Katolícke periodiká priniesli správu,že počas tretieho júnového víkendu bolo pre slovenské diecézy vysvätených na kňazov dvadsaťjeden kandidátov na presbyterov/kňazov/. Celkom pekné číslo. Bývalo ich aj viac. Žiada sa tu otázka:"Ste tu všetci?Nie je vás viac?" Možno sa nám máli. V Prvej knihe Samuelovej čítame o tom,ako prišiel Samuel do Betlehema k Izaimu/16,1-13/. Prišiel tam,aby našiel vhodného kandidáta namiesto kráľa Saula,ktorého Pán zavrhol. Izai mu takmer slávnostne predstavil svojich synov,ktorí boli jeho pýchou. Samuel bol napriek tomu nespokojný a vyberavý a položil otázku:"Sú to všetci tvoji synovia?" Akoby neveril vlastným očiam. Akoby sa pýtal,či ich nie viac. A kde sú statní? Sedem nestačilo,musí byť ešte niekto iný. Boh,akoby sa pýtal Cirkvi v čase kňazských vysviacok:"Sú to všetci tvoji synovia? A kde sú ďalší? Nie je ich viac?" Ani tohtoročných dvadsaťjeden nestačí. Sú to všetci naši synovia,ktorých sme schopní poslať do Pánovej vinice? Ak sa nám javí,že je ich málo,čo potom odradilo ostatných? Pomôžme si biblickým príbehom o Samuelovi a Izaim. 1,Keď Samuel vstúpil do mesta,v ústrety mu vyšli starší mesta so zachmúrenými tvárami a s otázkou:"Je tvoj príchod pokojný?" Kňazské povolanie dnes naráža na akoby zachmúrenú tvár. Akoby nebolo vítané príliš radostným a už vôbec nie nadšeným spôsobom. Vítame ho s určitým dešpektom,nedôverou a starosťou...V posledných rokoch a mesiach sa otvorila akoby Pandorina skrinka,z ktorej sa vysypali dlhodobo schované kňazské prehrešky a zlyhania. U ľudí to teraz vytvára neistotu,či zachmúrenosť s otázkou,či to nebude pokračovať ďalej? Ľudia sa pýtajú,či príchod kňaza bude spojený s pokojom,ktorý pochádza od Krista,alebo bude šíriť nepokoj s vlastným nevyjasneným postojom voči povolaniu? Treba čas na to/dlhší/,aby sa situácia vzájomne upokojila. Znova a znova sa musíme učiť dôverovať si navzájom-kňazi a veriaci. Jeden druhého potrebujeme,ak chceme kráčať cestou spásy. Kňaz potrebuje mať v sebe pokoj Kristov,ktorý deklaruje pri svätej omši a veriaci potrebujú mať pokoj a dôveru voči Božiemu služobníkovi,že bude s vierou a láskou vysluhovať tajomstvá a viesť ľudí ku Kristovi. 2,Všimnime si reakciu Izaiho. Svojich synov ponúkal do Božích služieb postupne. Akoby sa veľmi nehrnul byť nápomocný Izaimu. Na synoch mu záležalo. Videl v nich veľkú budúcnosť. Izai nám trocha pripomína váhavosť dnešných rodičov,ktorí otáľajú posielať svojich synov do Božej služby. Izai,napokon,až v samom závere vytiahol tromf a klenot-Dávida. Videl,že tí,ktorých ponúkal prvých,neprešli. Dnes mnohí z rodičov majú jasnú hierarchiu-najprv ponúknem čokoľvek iné,len nie syna...Radšej budú finančne prispievať.Možno radšej zaplatia štúdia teológie inému mladíkovi/kdesi v rozvojovej Afrike/,len aby nemuseli obetovať svoju ratolesť,s ktorou majú iné plány. Kapitulujú až vtedy,keď už "vystrieľajú" všetky tromfy a mládenec trvá na tom,že jeho cestou je kňazstvo...Nič nestráca na platnosti stará pravda,ktorej verili naši otcovia:ak odovzdáš syna Bohu a Cirkvi,neprídeš o svoju odmenu a Najvyšší ťa hojne požehná. Dnešní rodičia budú musieť riadne "popracovať" na svojej viere...Boh je neodbytný a bude sa nástojčivo dožadovať ďalších robotníkov na žatve Božieho kráľovstva. 3,Nie je možné si nevšimnúť,že kandidáti,akoby vystrihnutí zo žurnálu,u Samuela neprešli sitom/Eliab,Abinadab,Samma/. Nič by im nepomohlo,keby sa stali  výstavnými exponátmi na verejnosti pre svoju dokonalú vizáž a šarmantné vystupovanie. Dnes by zabodovali ako vlajkové lode rôznych inštitúcii a firiem. Pre službu Bohu toto nie je prvoradé. Ak sa to objaví až po vnútorných dannostiach,môže to byť bonus. Vnútorný zápal za kňazstvo sa nedá nahradiť iba telesnými predpokladmi. Pánova vinica až tak veľmi nepotrebuje manekýnov. Potrebuje ľudí,ktorí sú dobre vyzerajúci pre svoju vieru,ktorá je v dnešnej dobe priam hrdinskou skutočnosťou. Na sviatok Najsvätejšieho Srdca Ježišovho pripadá Svetový deň modlitieb za posväcovanie kňazov. Stále je dnes dosť domov,v ktorom novodobý Izai,schováva svojich synov pre vyššie veci. Treba sa modliť,aby im umožnil objavyť tú najvyššiu-povolanie,ktoré je žiadané Bohom a ním aj posväcované.

Za koho ma pokladajú ľudia...?

         V početnej rodine rodičia často navzájom porovnávajú svoje deti. Aj keď je ich viac, ich vlastnosti nebývajú totožné. Ba práve naopak. Pri jednej z takýchto príležitostí sa istá matka vyjadrila takto: „Jedno moje dieťa bude výnimočné. Ostatné sa zaradia medzi bežných ľudí.“ Matka asi vychádzala zo skúseností, ktoré mala pri výchove detí. Ak to tak povedala, neznamená to, že sa tak aj stane. Pre nás sú dôležité dva výrazy: výnimočný a zariadia sa.

Evanjelium sv. Lukáša otvára dôležitú tému. Ježiš kladie apoštolom otázku:
„Za koho ma pokladajú zástupy?“ (Lk 9, 18 -24)Dočkal sa niekoľkých odpovedí. Názory niektorých ľudí Ježiša „zaradili“ medzi prorokov a iné osobnosti, ako bol napríklad Ján Krstiteľ. Aj keď medzi velikánov, ale ho aj tak len „zaradili“. Postavili do radu s osobnosťami židovského spoločenstva. Šimon – Peter je výnimkou. On nezaradil Ježiša do nejakej skupiny, ale vytvoril mu zvláštnu, výnimočnú kategóriu slovami: „Ty si Boží Mesiáš.“ Ktovie, či si už vtedy uvedomoval v plnom rozsahu postavenie Ježiša z Nazareta alebo nie. Jeho odpoveď je však neprekonateľná. Pochopil, že Ježiša nemožno nikde zaradiť a že ostatní – čo aj velikáni dejín – sa môžu k nemu iba priblížiť.

         Ako sa to prejaví, keď je Ježiš Kristus pre človeka výnimočným?

1.)  Pán Ježiš začína katechézu svojim učeníkom slovami: „Kto chce ísť
za mnou...“ To je výraz, ktorý vyjadruje realitu. Predstavme si situáciu. Lektor, resp. prednášateľ končí svoju prednášku a svojim poslucháčom ponúka túto možnosť: „Kto chce, môže sa niečo opýtať.“ Touto ponukou však pripúšťa,
že sa možno ani taký nenájde... U Pána Ježiša nie. Keď hovorí: „Kto chce ísť za mnou...“ naznačuje, že ľudia ho budú neomylne nasledovať, že s určitosťou pôjdu za ním.

Za Ježišom kráčajú ľudia už 2000 rokov. Hľadajú ho a zároveň strácajú,

tešia sa, ak ho znovu našli. Sú to kňazi, rehoľníci, otcovia, matky, ľudia širokých vrstiev. Pán Ježiš je pre nich inšpiráciou, ktorá je večná, neprekonateľná, nezničiteľná, neopotrebovateľná, nestarnúca...

2.)     „Syn človeka musí mnoho trpieť...“ Ani tí, ktorí sa hlásia k nemu a spolu s ním nesú ťarchu poslania, nie sú bez utrpenia, hoci v živote zastávajú vysoké posty. Nesú svoju nošu trápenia aj preto, lebo majú charakter, postavenie, moc. Tí, ktorí majú postavenie a aj charakter, sú adresátmi nenávisti tých, ktorí charakter nemajú. Dobrý charakter ľudí
na vyšších miestach je provokatívny. Ľudia, ktorí majú postavenie, zožínajú závisť. Tiež istým spôsobom nesú ťarchu kríža. Napokon tí, ktorí majú moc, sa stávajú terčom nenávisti zo strany ľudí, ktorí nemajú moc sami nad sebou. Ten, kto má moc sám nad sebou, nedokáže závidieť tým, čo majú svetskú moc.

3.)      „Nech... vezme svoj kríž.“ Ľudia s krížom v živote sú najvytrvalejší nasledovníci Pána Ježiša. Vedia, že aj on ten svoj vytrvalo niesol až na Kalváriu. Vedia, že nik ich nepochopí tak ako On. Nasledujú ho na ceste životnej kalvárie. Napokon otázka: „Kto z nás je bez kríža?“ Pán Ježiš je primeraným vodcom pre každého z nás. On je vodca a vzor. Nie zvodca, ale vodca. Hoci sa nám tieto dva výrazy niekedy zlievajú do jedného. Zvodca je ten, ktorý naláka ľudí na niečo zlé, a potom utečie. Ježiš je pravý Vodca, lebo zostal do konca, a to sám pred židovským tribunálom a pred Pilátom. Tak koná pravý Vodca. Zvodca je pravým opakom.

Ježiš je pre nás všetkých vzorom. On je Vzor, nie vzdor. Vzor preto, lebo je čistý
vo všetkom, čo konal a každý ho môže nasledovať. Človek reprezentujúci vzdor často siahne po násilných prostriedkoch. Ježiš taký nebol.

Predstavme si situáciu pri Ježišovom zatknutí v Getsemanskej záhrade. Jeden z jeho učeníkov vytasil meč a odťal veľkňazovmu sluhovi ucho. Ježiš ho zahriakol a napomenul. (Jn 18, 10) Ježiš je dokonalým príkladom vzoru po každej stránke. Azda ako najjagavejší príklad nám poslúži jeho pokorné stúpanie na Kalváriu a smrť za vykúpenie hriešnikov.

Ktorý človek je výnimočný, t. j. nezaradený? Paradoxne je to ten, ktorý sa zaradí. Ktorý sa zaradí medzi hriešnikov a kajúcnikov. A aj napriek tomu bude ochotný nasledovať Krista do dôsledkov.

Dosah kňazského povolania.

Slávili sme sviatok Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi-Božie Telo. Niekde býva zvykom,že jednotlivé "oltáriky" pripravia veriaci z konkrétnej ulice. Tento rok sa mi pochválili známi,že sú na rade. Vvyjadrovali sa veľmi pochvalne o celej príprave. Hoci stolík na umiestnenie monštrancie so Sviatosťou Oltárnou môže byť iba pred jedným domom, prípravou žila celá ulica. Všetci sa tešili a ponúkali svoje služby organizátorom. Ide o vzácny jav,nie všade býva takáto prajná a angažovaná atmosféra. Oltárik býva iba pred jedným dvorom,no celá ulica sa cíti poctená tým,že popri nich bude prechádzať kňaz-Boží služobník so Sviatosťou. Vo Svätom Písme,v knihe Sudcov nachádzame jeden zaujímavý text. Týka sa života Manueho,ktorého manželka bola neplodná. No práve k nej prišiel posol z neba-anjel. Od neho si vypočula radostnú správu,že počne a porodí syna a že bude zvláštnym spôsobom zasvätený Pánovi-vyslobodí Izraela z rúk Filištíncov. A nielen to. Dozvedá sa aj to,že aj ona so svojim mužom musia prežívať akúsi duchovnú spolupatričnosť s povolaním ich syna. Anjel im pripomína:"Hľa,počneš a porodíš syna. Dávaj pozor:nepi víno ani iný opojný nápoj a nejedz nič nečisté"/Sdc 13,1-25/. Teda čítame tu o vyvolení dieťaťa,ktoré sa bude volať Samson,ale zároveň vidíme,že sa celá rodina  potešila a bola pozvaná k tejto mimoriadnej udalosti. Všetci chceli pripojiť svoj príspevok k dielu,ktoré pripravil Boh. Leto patrí v Cirkvi medzi dôležité obdobia,lebo je to čas kňazských vysviacok a primícii. Mám skúsenosť,podľa ktorej sa slávnosť nedotýka iba konkrétneho novokňaza,ale zasahuje a ovplyvňuje aj širšie grémia:rodinu primicianta,farnosť-rodákov,spolužiakov,pedagógov,bývalých spolupracovníkov atď. Mnohí participujú na udalosti,ktorú nemožno nazvať každodennou. Všetci zainteresovaní cítia,že musia urobiť niečo viac,ako sa iba tešiť a usmievať. Mnohí ľudia sa pri tejto príležitosti  zaviazažu,že sa budú  pravidelne modliť za novokňaza.Mnohí po rokoch zmenili svoj život,lebo sa rozhodli ísť na spoveď,prípadne dať si do poriadku vzťahy s Bohom,či inými ľuďmi. Pri takejto udalosti sa hodí hlboká sebareflexia. Môže mať podobu takej,akú nachádzame v listoch sv. Alojza Gonzágu svojej matke. Tesne pred smrťou píše:"../Boh/ ma volá z neba do najvyššej blaženosti,ktorú som tak nedbalo hľadal,a sľubuje mi ovocie sĺz,ktoré som tak skúpo prelieval"/LH II,s.1543/. Skôr ide o nedbalosť hĺadania Boha,ktorú registrujeme u seba. Premeditujme tento nádherný výraz-nedbalé hľadanie Boha! V živote hľadáme a trápime sa pre rôzne veci. Ježiš nám pripomína,tak ako Marte,Lazárovej sestre,že potrebné "je len jedno"/Lk 10,38-42/. Ježiš si nezaslúži iba okrajový,príležitostný interes. Často ide z našej strany iba o záblesk toho,čo sme povinný Bohu odovzdať. Máme naviac. Chaotické a nesúrodé /ne/hľadanie Boha máme nahradiť živým záujmom o vec spásy. Manueho žena si vyčíta,že neurobila viac pri komunikácii s Pánovým anjelom. Hovorí:"Nepýtala som sa odkiaľ je,a ani mi neprezradil svoje meno ". Vyčíta si určitú nedbanlivosť pri rozhovore s tým,od ktorého sa mohla dozvedieť viac. Pri rozhovore s Pánom máme možnosť sa dozvedieť viac,ako si môžeme myslieť. Príchod mladého kňaza do Pánovej vinice je príležitosťou prehodnotiť intenzitu nášho záujmu o Pánovu vôľu,ktorá sa dotýka každého z nás. V súvislosti s kňazskou službou treba spomenúť ešte jeden pohľad sv.Alojza. Matke píše:"Berie/Boh/ nám to,čo nám predtým požičal,ale iba preto,aby to uložil na slobodnejšom a istejšom mieste a obdaril nás dobrami,po akých sami túžime". Zdôrazňujem,že presne takto cíti a rozmýšľa služobník oltára. Vie,že Boh ho vyzdvihol z bežného života,ale túto absenciu kňaz nepocíti. Vie,že Boh mu ponúka istejšiu cestu k Bohu. Nič pozemské mu chýbať nebude,keď sa odovzdá Pánovi. Práve naopak. Jeho duša sa naplní darmi,ktoré by nedostal,keby zostal pripútaný k bežnej pozmeskej štruktúre života. Aj tak nám Boh pozemské radosti iba "požičiava". Náš život si potom berie späť. Kňaz je človek,ktorý hlása,že pravá radosť a sloboda je iba vo večnosti. Pritom sa stáva kvalifikovaným usmerňovateľom k týmto hodnotám. Preto nezostaňme ľahostajní,keď sa dozvedáme,že rady pracovníkov v Pánovejv vinici sa rozširujú. Nech sa nás prúdiaca milosť dotkne hlboko v duši. Cíťme sa všetci poctení a pozvaní k nasledovaniu Krista. Nikto z nás nepríde o svoju odmenu/Mt 10,37-42/.

Bohatý stôl u kresťana.

Pri istej príležitosti pribehla domov dcéra-študentka,vysokoškoláčka. Práve prišla z internátu a všetkých doma oboznámila,že večer príde návšteva. Dostavia sa spolužiaci a priatelia z prostredia univerzitného pastoračného centra. Prvá vec,ktorú začala rodina riešiť,bola otázka:čo im predložíme na pohostenie? Rodičia konštatovali:keďže sme neboli na nákupe,predložíme len to,čo máme na stole. Viac nemáme. Na stole je to,čo máme k dispozícii. Keď sa niekto opýta katolíka:čo máte zvláštne k dispozícii,že veríte? Odpoveď znie:my máme všetko na stole,na obetnom stole. Všetko,čo máme hodnotné,máme na stole. Nikdy nič neskrývame. Na stole v kostole máme síce iba obyčajný chlieb a víno,ale my veríme,že po slovách premenenia,ktoré musí vyrieknuť kňaz,sa z toho praobyčajného pokrmu,stane skutočné Ježišovo telo a krv. Sám Boh zostúpi na oltár! Čo zvláštne dokáže človek,ktorý prijíma z oltára? 1,Dokáže identifikovať "pusté miesta".Možno také,o akých je reč v Lukášovom evanjeliu/Lk 9,11-17/. Apoštoli,ktorý komunikujú s Ježišom vyslovene takto charakterizujú miesto,na ktorom sa nachádzajú. Hovoria:toto miesto je pusté. Človek,ktorý sa sýti pokrmom z oltára,dokáže vycítiť,že niekde vedľa,blízko,nedaľeko je pustina. Možno ani nie v zemepisnom ponímaní. Skôr vycíti prítomnosť pustého srdca,ktoré sa vyznačuje smútkom,bezútešnosťou. Ale aj absenciou Boha a duchovných hodnôt. Duša človeka,ktorá prijíma nebeský chlieb eucharistie sa vyznačuje schopnosťou lokalizovať miesto,na ktoré Boh ešte nevstúpil tak,žeby mu bolo umožnené udomácniť sa. Je síce už dosť blízko,možno na pomyselnej hranici vstupu do duše,no ešte stále ho zadržiava akási opatrnosť,váhavosť a neochota zrieknuť sa pochybných chodníkov života. 2,Človek,ktorý prijíma z oltára,cíti akési nutkanie pusté miesto zaujať,obsadiť,zavlažiť Ježišovou prítomnosťou. Svedčí o tom Ježišovo povzbudenie z evanjelia:vy im dajte jesť. Pán chcel povedať,že majú potenciál,schopnosti a aj príležitosti,aby s pomocou jeho milosti pusté miesta odstránili z mapy ľudských osudov a nahradili ich výživnými vegetáciami Pánovej prítomnosti. Akým spôsobom sa to dá dosiahnuť? Píše o tom Učiteľ národov sv.Pavol. Presviedča Korinťanov,aby vynikali vo všetkom:"vo viere,v slove, v poznaní,vo všetkej horlivosti a v láske.."/2 Kor 8,1-9/. Takýto životný program je takpovediac ideálny,aby pripravený kresťan nahrádzal s pomocou Božou,pusté situácie takými,ktoré prinesú hojné ovocie. 3,Človek,ktorý prijíma Pánov pokrm,dokáže usadiť ľudí. Aspoň takýto pokyn dostali apoštoli od Pána Ježiša prv,ako sa stal zázrak rozmnoženia chleba a rýb. Tí,ktorých posiela Boh,majú schopnosť "usadiť ľudí". Inak povedané:presvedčiť ich a motivovať,aby pri rozhovore s Ježišom dali všetko bokom. Lebo ten,kto si zasadne za stôl,dáva najavo,že prijíma podmienky svojho hostiteľa,že si zoberie,čo mu predložia,že komunikáciu prispôsobí atmosfére,ktorá prevláda v hostiteľovom dome,že zachová úctivosť a srdečnosť v rozhovore. Zasadnúť k Pánovmu stolu predpokladá ten istý spôsob komunikácie. Apoštoli zasadli za Ježišov stôl ako prví. Potom zasa oni dosiahli tento pokrok vo vzťahu k zástupu,ktorý lačnel po Božom slove. Každý z nás by mal mať ambíciu získať aspoň niekoho pre vieru v Ježiša z Nazareta,ktorý je prisľúbeným Mesiášom. Poteší nás,ak dosiahneme tú milosť,že môžeme potom spoločne zasadnúť za stôl,ktorý prekypuje duchovnou hojnosťou. Najprv,však ukážme sami,že sme Ježišovými učeníkmi,a že dokážeme zasadnúť k Ježišovým nohám,ako to urobila Mária,Martina sestra,keď ich Pán poctil svojou návštevou/Lk 10,38-42/. Nech nám nechýba na našich oltároch tento vzácny pokrm! Nech nám nechýbajú tí,ktorí majú moc premieňať! Nech si zamilujú priestor oltára,ako príbytok Boha! Nech s ním komunikujú a prinášajú všetkým radostné posolstvo o Božej láske,ktorá sa môže rozlievať v našich srdciach.

Mimoriadny človek.

Počas života zažijeme rôzne situácie. Delíme ich napr. na bežné a mimoriadne. Tie mimoriadne sa vymykajú z rámca každodennosti. Upozorňujú na seba intenzitou, hĺbkou...Ak si Boh niekoho povolá k sebe,nemôže ísť o záležitosť všednú. A to aj napriek tomu,že všetkých nás očakáva prechod z tohto sveta do večnosti. Človek,ktorý opúšťa pozemský svet a odchádza do večnosti,si zaslúži mimoriadnu pozornosť. Ide v ústrety Vykupiteľovi,Spasiteľovi,aby prijal nemenný osud,ktorý si za svoj život zaslúžil. Čo mimoriadne môže urobiť človek tu na zemi,aby jeho prijatie vo večnosti bolo veľkolepé v zmysle odmeny? Napríklad to,čo opisuje sv.Pavol vo svojom spise:"Ježiš...vzal chlieb,vzdával vďaky,lámal ho..."/1 Kor 11,23/.1, Veriaci človek môže z oltára vziať chlieb. Je presvedčený,že je pripravený pre neho. Vie,že tento chlieb nie je bežným pokrmom,ktorým zaháňame hlad. Ide o pokrm,ktorým zaháňame zlo zo svojho života a priťahujeme Boha,ktorý v tomto chlebe ponúka samého seba. Je to jediný zdroj ,ktorý nám môže zabezpečiť nesmrteľnosť. Medzi prijímajúcim človekom a týmto chlebom sa vytvára vzťah,ktorý prevyšuje všetky ostatné. Boh je v nás a my ostávame v ňom. Toto spojenie spôsobí,že zlo a hriech nemá nárok. Je to jednoduché-prísť a vziať si to,čo nám pripravila nekonečná Božia láska. Iba viera človeka môže uznať a pochopiť nekonečnú lásku Boha,ktorý ju celú sústredil a vylial na naše duše.2,Ježiš vzdával vďaky. Pri sv.omši,na začiatku piesne vďaky-prefácie,hovorí kňaz:"vzdávajme vďaky,Pánovi Bohu nášmu". Všetci cítime,že  tu nejde o bežné a konvenčné poďakovanie. Vzdávať vďaky vyjadruje hlbšiu skutočnosť,ako povedať-ďakujem. Vzdávanie vďaky sa stáva akoby slávením,oslavou Boha. Bežné poďakovanie túto hlbku dosiahnuť nemôže. Obyčajnú vďaku môžeme povýšiť na úroveň vzdávania vďaky vtedy,ak sa zúčastníme na eucharistickom slávení. Povzbudzujme sa životom ľudí,ktorí takto vysoko pozdvihli svoj pozemský život,lebo si ho bez Sviatosti Oltárnej nedokázali predstaviť.3,Ježiš lámal chlieb. Chlieb láme ten,kto pochopil,že nie je sám. Pochopil,že Boh od neho žiada,aby chlieb,ktorý dostal do rúk v podobe rôznych talentov,má odovzdávať svojim bratom. Koľko dobra nám odovzdávajú ľudia okolo nás? Delia sa s nami o vieru,skúsenosť,múdrosť, lásku,nádej o kríž. Vedieť lámať a odovzdávať je čnosť. Sú ľudia,ktorí sa dokážu príkladne podeliť,ale sú aj takí,ktorí odovzdávajú všetko. Tým napodobňujú Ježiša,Božieho Syna,ktorý si ponechal iba cestu na Kalváriu a miesto na kríži. Koľko ľudí sa nám opticky vojde do vyššie uvedenej sféry? Svoj život chápali ako možnosť vyrastať pri Kristovi,odovzdávať v službe blížnemu a zožať za to mimoriadnu odmenu vo večnosti. Dokázali takmer nemožné-z bežného života urobili bohatú duchovnú žatvu na oslavu Pána života a smrti.

Je to pre nás lepšie.

Poznáte to-myslíte si,že niekomu pomôžete,ak urobíte konkrétnu činnosť,no opak je pravdou. Zistíte,že ste sa nezavďačili,ba dokonca toho druhého naštvali. Istý pán,stavbár,si kúpil od niekoho železá -roxory. Potreboval ich na opravu svojho domu. Boli zložené iba tak,voľne na dvore.Raz prišli k nemu na návštevu svokrovci. Zvlášť svokra  železá bedlivo pozorovala a obzerala z každej strany. Celá udalosť prebehla bez komentára a upadla do zabudnutia. O krátky čas išiel stavbár s rodinou na dovolenku. Keď sa vrátil,skoro spadol z nôh. Počas jeho neprítomnosti mu ktosi natrel roxory peknou hnedou farbou! Vysvitlo,že to urobila svokra,lebo jej prekážalo,že železá sú hrdzavé,a veru také do betónu ísť nemôžu! Tak ich trocha vylepšila. Určite mala v sebe niečo z tzv. monkovského syndrómu/Monk-tragikomická postava z rovnomenného amerického seriálu z kriminálneho prostredia/. Dnes je v móde nosiť rifle,ktoré sú na viacerých miestach zámerne prederavené. Údajne je to cool. Raz prišla babka na návštevu svojej dcéry. Zvlášť sa tešila na vnučku,ktorá navštevovala strednú školu. Nemohla si nevšimnúť,že vnučka nosí práve takéto rifle. Iba pokrútila hlavou a nepovedala nič. Na druhý deň ráno našla vnučka nohavice poctivo "zaštopkané". Babka v noci nespala,len aby chúďatku vnučke,zašila nohavice...Mladá išla ráno do extázy,no nie od radosti a spokojnosti....Jej pýcha-deravé rifle,boli teraz nemilosrdne potupené zašivkami na viacerých miestach! Babka si aj tak povedala,že tak je to lepšie. ..Pred niekoľkými rokmi istá zbožná osoba sa iniciatívne podujala,že v kostolíku domaľuje starobylú fresku Ježišovej podobizne. Nikomu nič nepovedala a konala. Netreba zdôrazňovať,že starobylé dielo sprznila na nepoznanie...Povedala si:takto je to lepšie. Pán Ježiš vo svojom evanjeliu používa často výraz-je pre teba lepšie/Mt 5,27-32/. Hovorí to v súvislosti s odmietavým postojom voči pokušeniu/ak ťa zvádza ruka,noha..odtni ju,je to pre teba a tvoju spásu lepšie.../Na inom mieste hovorí,že má ešte veľa čo povedať,no teraz by to nikto z poslucháčov nezniesol,nepochopil.../Jn 16,12-15/. Ale,keď príde Duch pravdy,ten nás vovedie do plnej pravdy. Tak je to pre nás lepšie. My musíme dozrieť,dospieť,aby sme pochopili niečo z cesty spásy. Musíme sa učiť trpieť,znášať,niesť kríž...Paradoxne touto formou nemohúcnosti pokročíme na ceste spásy najviac. Vtedy,keď cítime,že viac nemôžeme ako môžeme, ,vtedy,keď cítime bezmocnosť svojho postavenia ,keď sme nemilosrdne obmedzení vo svojom pohybe a prejave..Kto by kedy povedal,že takýto stav môže byť pre nás lepší,ako keď sme v takmer dokonalej kondícii...Boh jediný vie,čo je pre nás dobré a užitočné.

Stretnutie s Bohom.

Často sa stáva,že prídete z práce,z obchodu,z lekárskeho vyšetrenia domov. Ste plní rôznych dojmov. A svojim najbližším poviete:"Vieš,koho som stretol?". Stretnutie s dobrými ľuďmi nás povzbudí. Pookrejeme. Dokonca sa dokážeme aj usmievať,lebo také silné bolo pre nás stretnutie s milým človekom. Ak nás takto povzbudí stretnutie s človekom,o čo viac s Bohom?! Ba dokonca,po stretnutí s nejakým človekom,povieme Bohu:"Vďaka ti,Bože,že som sa stretol s tebou prostredníctvom tohto človeka". Tieto stretnutia s Bohom bývajú sprostredkované,no existuje jedno,ktoré čaká na každého,ktoré spôsobí v nás absolútnu zmenu. Týka sa vstupu do večnosti. Čo nám prinesie? 1,trvalé miesto. Predstavme si situáciu,že sa vyberieme na nejaké kultúrne podujatie. Na lístku zistíme,kde si máme sadnúť,kde je naše miesto a tam sa aj pohodlne usadíme. Zrazu prídu iní ľudia a povedia,že sedíme na ich miestach a že by sme mali vstať a odísť. Najskôr došlo k nejakému nedorozumeniu,lebo nikto nechce zabrať miesto inému človekovi. Toto je pohľad na pozemský život. Neustále hľadáme svoje trvalé miesto. A to nielen v divadle,či v kine,ale aj bežne v živote. Chceme sa cítiť príjemne,aby nás nik a nič neobmedzovalo. Príchod do večnosti,pred Božiu tvár znamená,že to svoje miesto sme našli. Že nás nik neoberie o pozíciu pri Bohu. Že nepríde niekto neznámy a prekvapí nás tvrdením:"Čo tu robíš? Toto je moje miesto!". U Boha sú miesta isté. Pri pohľade na veľkolepé Božie predstavenie vo večnosti,nemôže dôjsť k omylu. Každý,kto prijal pozvanie,sa bude neobmedzene sýtiť Božou dokonalosťou. 2,príchod k Bohu je našou chvíľou. V bežnej praxi života občas poznamenáme:Teraz prišla moja chvíľa,teraz je môj čas". Tento výrok znamená,že sme si trpezlivo počkali na našu situáciu. Tá naša situácia vzniká vždy vtedy,keď sa stretneme s Bohom. Nehľadajme vrcholné okamihy života iba pri honosných dovolenkách,prípadne na stretnutiach "na najvyššej spoločenskej úrovni". Občas zabúdame na to,že vrchol dňa spočíva v krátkej,ale obsahovo bohatej komunikácii s Pánom. Tieto pozemské vrcholy nám približujú vrchol všetkých vrcholov-stretnutie s Pánom života a smrti na prahu večnosti. Bude to iné stretnutie,aké bývajú s ním počas pozemského života. Nijaký zhon,žiadna nervozita,či sledovanie hodiniek,žiadne pohľady do diára,nijaké neprítomné pohľady,ktoré svedčia o tom,že síce s niekým hovoríme,no mysľou sme na míle ďaleko. Stretnutie vo večnosti nemá v sebe nijaký pozemský náter. Možno si povieme,na spôsob emauzských učeníkov:"Či nám nehorelo srdce...?" Či nám nehorelo srdce,keď sme počas života absolvovali rôzne stretnutia,na ktorých sa nám skryto a tajomne prihováral Boh? 3,vo večnosti pri Bohu je večné teraz. U Boha čas neexistuje. Počas pozemského života sa podľa neho denne orientujeme. A vždy mávame obavy. Teraz, v túto chvíľu,povieme si,sa cítime pokojne,zdravo...Ale,čo bude zajtra? Nevieme,čo bude zajtra,o týždeň,o rok? Nemáme istotu. Predstavme si večnosť u Boha:nijaké obavy,nijaké zajtra,o týždeň...Boh,v jeho príbytku,netrýzni nikoho neistotou a obavami. Volá nás k sebe do chrámu,aby sme už tu na zemi cítili a vnímali fakt,že ak "ak je Boh za nás,kto je proti nám?/Rim 8,31/. S Bohom sme na zemi istejší,odvážnejší. Vo večnosti sme definitívne presvedčení a uistení,že život s ním nás nesklamal.

Novokňazom

Bývalý slovenský horolezec, Zoltán Demján, ktorý vystúpil na najvyššiu horu sveta, Mount Everest, nedávno vyhlásil: „Everest je prepchatý a nikto to nereguluje.“

            Týmito slovami chcel naznačiť, že vzrástol počet profesionálnych, ale i amatérskych horolezcov, ktorých láka najvyššia hora sveta.

            Pred rokmi to tak nebolo už len preto, že nie každý si mohol dovoliť zaplatiť vstup do Himalájí. Stálo to nemalé peniaze. Dnes je situácia iná. Mnohí boháči a dobrodruhovia sa odhodlávajú zdolať Everest. Niet sa čo čudovať, že si robia z trasy na vrchol akési korzo. Paradoxom je to, že aj napriek extrémnym podmienkam to vyzerá počas výstupu ako na trhu. Počet horolezcov treba regulovať.

            Prečo takáto téma na úvod? Aj tohto roku v lete nastupujú ďalší novokňazi do sveta, ktorý je „prepchatý“ hojnosťou rozmanitého druhu a je málo ľudí, ktorí by túto situáciu dokázali regulovať. Slovami Písma povieme: „Žatva je veľká, ale robotníkov málo.“ (Lk 10, 2)

            Úlohou novokňazov (kňazov všeobecne) je poukázať na „prepchatosť“ a presýtenosť jednotlivcov tohto sveta, ktorí jediný zmysel svojho života nachádzajú v honobení materiálnych skutočností.

            Novokňazi prichádzajú, aby slovom i životom potvrdili Pavlove slová: „"Všetko smiem." Ale nie všetko osoží. "Všetko smiem." Ale ja sa ničím nedám zotročiť.“ (1 Kor, 6, 12)

            Novokňazi sa svojou službou prihovárajú ľuďom svojej doby. Poukazujú na nebezpečenstvo vyplývajúce z tejto extrémnej presýtenosti ľudí tzv. civilizovaného sveta. Človek má mať schopnosť vybrať si a použiť len to, čo je potrebné na prežitie a na zachovanie dôstojného štýlu života.

            Po skončení zimnej sezóny 2018/2019 vystúpilo na Mount Everest niekoľko horolezcov, ktorí mali za úlohu pozbierať odpad. Bolo ho množstvo a okrem toho našli aj štyri mŕtvoly neznámych horolezcov.

Túto sezónu sme zaregistrovali jedenásť obetí Everestu. Táto skupina má istú podobnosť s horolezcami, ktorí oficiálne vystúpili na vrchol sveta. Rozdiel je však v tom, že nikdy nezožnú takú slávu, ako tí, ktorí vystúpia, aj za podpory mediálneho sveta na vrcholný bod Himalájí. Napriek tomu, že si títo „čističi“ veľhôr nikdy neprisvoja nejaké výkony, ich služba je mimoriadne dôležitá a užitočná.

Novokňazi počas svojho pôsobenia musia vystúpať do výšky rôznych rizík a pokušení, ale aj padnúť do údolia poznania vlastnej alebo cudzej ľudskej biedy. Ich kňazské počiny alebo úspechy medializované nebudú, pretože žijeme v sekularizovanej dobe. No ich pády a omyly vo veľkom štýle áno. Obdivujem týchto mladých ľudí, lebo dnes im svet spočíta všetky kňazské zlyhania doby, stanú sa adresátmi tvrdých poznámok a nemilosrdného neprijatia. No zároveň však majú jedinečnú možnosť začať budovať niečo nové, čo sa týka účinkovania kňazskej služby. Majú možnosť prispieť k tomu, aby predstavovali čistejší prúd kňazského pôsobenia ako predstavovali ich kolegovia v nedávnej, resp. dávnej minulosti.

Tohtoroční novokňazi stoja svojou službou na rozhraní týchto dvoch etáp pôsobenia Cirkvi. Na jednej strane „zožínajú“ všetky neresti minulosti, no na druhej strane môžu s čistým štítom začať budovať nový charakter kňazskej služby v duchu evanjelia.

Čistiace skupiny horolezcov majú za úlohu pozbierať odpad. Toho je neúrekom. Kto by bol povedal, že aj na takom odľahlom a čistom mieste sa nájde halda odpadkov. Ľudia, ktorí vystupujú na Everest ich nechávajú – či už v základnom tábore, alebo po celej trase. Počas cesty sa musia posilňovať, ale sa aj zbavovať akejkoľvek záťaže, lebo výstup je extrémne náročný.

Ľudia, ktorí kráčajú životom, nechávajú po sebe akoby odpad. Stúpajú vyššie, no pri tom produkujú materiál, ktorý niekto musí spracovať. To je úlohou kňazov, duchovných pastierov. Tí vo sviatosti pokánia v dramatických rozhovoroch, katechézach, homíliách a v modlitbe spracovávajú „odpad iných“. V tomto prípade pod pojmom „odpad“ rozumieme hriech a narušené vzťahy, ktoré sa v tejto dobe rozmohli do extrémnych rozmerov. Aj tu platia slová Písma, ktoré na jednej strane charakterizujú zlá tejto doby, no na druhej strane vyjadrujú východisko a spôsob riešenia: „Ale kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť.“ (Rim 5, 20)

Kňazi skrze svoju službu spracúvajú odpad, ktorý ostáva v duši človeka, ktorý kráča za vysokými métami a spoznáva, že medzi „everesty“ patrí najmä snaha o dosiahnutie spásy. Tá je určená nielen pre nich, ale aj pre tých, ktorí patria do ich ovčinca.

Čistiace skupiny horolezcov objavili aj štyri neznáme mŕtvoly. Boli zmenené od vetra a mrazu na nepoznanie. Ich identifikácia bude náročná. Svet potrebuje ustanovizeň, ktorá sa dokáže postarať o mŕtve ľudské charaktery. Tie sú zmenené vplyvom deformovaného štýlu života. Počas života sa vyznačovali obludnosťou prístupu k hodnotám (materiálnym i duchovným), počínaním bez zodpovednosti a hlavne bez dosahu svedomia, s absenciou morálnych zábran, s úsilím dosiahnuť ciele za akúkoľvek cenu. Dokážu ísť za svojím cieľom aj za cenu likvidácie človeka, likvidácie existenčnej a fyzickej. Toto ponúka dnešná doba akoby na podnose. Na toto potrebujeme špeciálnych ľudí, ktorých srdcia oplývajú milosrdenstvom a optimistickou víziou. Týmto majú disponovať novokňazi, ktorí sú si vedomí situácie, no napriek tomu neprepadajú pesimizmu. Stávajú sa hlásateľmi myšlienky, ktorú vyjadruje Sv. písmo takto: „Keby boli vaše hriechy ako šarlát, zbelejú sťa sneh a keby boli ako purpur, budú ako vlna.“ (Iz 1, 18)

Prichádza nová generácia kňazov, ktorá neprináša tresty, ale prichádza s nápravou a pozvánkou k životu. Najlepšie sa to dá vyjadriť Ježišovými slovami: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním.“ (Mt 11, 28)

Kňazi vysvätení do tejto doby sa síce stanú adresátmi nenávisti a spochybňovania mentalitou doby, no všetci budú musieť oplývať milujúcim Ježišovým srdcom. Budú musieť vrúcnejšie prosiť za seba slovami liturgie: „Sprav srdcia naše podľa srdca svojho.“ Na nenávisť a neprajnosť je toto jediný liek.

Nečistota a špina sa dostanú všade do sveta. Do každej oblasti života, a to spoločenského i cirkevného. O to viac sa máme usilovať, aby sa tam dostalo aj čisté evanjelium a sním aj tí, ktorí sa budú vyznačovať úsilím o čo najčistejší produkt života v duchu evanjelia.

Na prvý pohľad je to úloha neriešiteľná, no na pomoc prichádza sám Pán žatvy, ktorý sa nám prihovára slovami uistenia: „Toto som vám povedal, aby ste vo mne mali pokoj. Vo svete máte súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet!" (Jn 16, 33)

Duch Svätý v dnešnom svete

            V bežnom slovníku dnešného človeka sa objavujú výrazy: „dnes sa tak žije“, „dnes sa tak robí“, „taká je doba“. Takýmito a podobnými výrazmi vyjadrujeme „ducha doby“. Niekto si niečo vymyslí, začne to realizovať, ostatní sa bezmyšlienkovito pridajú, nevedia prečo, ale povedia: „taká je doba“. Toto je dnešný štýl života. Musíme kráčať „s duchom doby“.

            Duch Svätý, tretia Božská osoba, nie je identický s „duchom doby“. „Duch doby“ sa mení, podlieha módnemu zmýšľaniu. Jedna módna vlna nahrádza druhú. Jedna zaniká a necháva priestor ďalšej.

            Duch Svätý je ten istý. Nemení sa. Je dokonalý. On je ten, ktorý mení všetko okolo seba: ľudí, ich činnosti, zmýšľanie a rôzne situácie. Robí to napriek tomu, že „duch doby“ sa neustále mení.

Duch Svätý je stály. On sa nemení podľa módnych vĺn v jednotlivých etapách života. Jednoducho povedané, Duch Svätý nie je „duch sveta“. On nachádza, udržiava a spája ľudí, ktorí našli Boha v Ježišovi Kristovi.

1.)  Duch Svätý nachádza – (Sk 8, 26 – 40) V úryvku čítame o tom, ako Duch Svätý vnukol

apoštolovi Filipovi, aby si prisadol do voza, v ktorom cestoval istý  etiópsky veľmož. Ten počas cestovania čítal proroka Izaiáša. Filip si prisadol a spýtal sa ho: „Vieš, čo čítaš?“ Keď dostal zápornú odpoveď, veľmoža poučil, katechizoval a následne aj pokrstil.

Duch Svätých mnohých oslovuje otázkou: „Vieš, čo robíš?  Aký zmysel má tvoj život?

Veríš v niečo alebo v niekoho? Dávaš svojim činnostiam a aktivitám hlbší, t. j. spásonosný zmysel?“

Takto Duch Svätý nachádza nových kandidátov pre vieru v Ježiša Krista. On jediný,

Boží Syn, môže dať človekovi zmysluplný rámec života. Veľa vecí sa zmení v živote človeka, ak on nájde v Ježišovi Kristovi orientačný bod.

2.)  Duch Svätý udržiava – (Lk 24, 13 – 35) Podľa úryvku Lukášovho evanjelia sa Ježiš po

svojom zmŕtvychvstaní pridáva ako pútnik k emauzským učeníkom. Sú znechutení, sklamaní, rezignujúci a dezertujúci. Ujal sa ich, aby nestratili vieru, aby neodišli z Jeruzalema, ale aby sa tam vrátili. Ujal sa ich tak, že im vysvetľoval Písma, stoloval s nimi a nadchol ich. Spoznali ho, až keď od nich odišiel... Duch Svätý udržiava našu vieru tak, že bez Boha nedokážeme žiť, že on nie je pre nás iba epizódnou, krátkodobou záležitosťou, na ktorú s nostalgiou spomíname. Nostalgia po dobrých dávnych veciach neznamená, že je naša viera živá. Viera v Boha nemôže byť živená iba nostalgickými spomienkami. Živú vieru Duch Svätý udržiava tak, že človek vstane a koná. Boh má záujem, aby sme vstali a konali v jeho záujmoch – v záujmoch Božieho kráľovstva. V prípade emauzských učeníkov hrozilo nebezpečenstvo, že uviaznu raz a navždy v nostalgii za Ježišom, no Duch Svätý pôsobil tak, že nostalgiu vymenili za radostné a celoživotné svedectvo o Ježišovi Kristovi. Určite veľa rozprávali o svojom stretnutí so zmŕtvychvstalým Ježišom. Nezostaňme pozadu a aj my rozprávajme a konajme ako takí, ktorí uverili v Život.

3.)  Duch Svätý spája – (Sk 2, 1 – 11) V uvedenom úryvku inšpirovaný autor píše: „Keď

prišiel deň Turíc, boli všetci na tom istom mieste. Myslel na apoštolov. Vzápätí však dodáva, že Jeruzalem bol plný nábožných ľudí z celého sveta. Boli tam Parti, Médi, Elámčania, obyvatelia Mezopotámie... Všetko nábožní ľudia, ktorí sa prišli do Jeruzalema modliť. Tieto dve skupiny ľudí – jedna menšia – apoštoli a druhá – kvantitatívne väčšia – príslušníci rôznych národov – boli spojení Duchom Svätým. Skutky apoštolské píšu, za akých dramatických okolností sa tak stalo. Apoštoli sú síce ešte zakríknutí, možno vystrašení, sú tu inkognito, ale zároveň sú už akoby nabití Božou energiou. Cítia, že majú očakávať podnet „zhora“. Ostatní veriaci z rôznych kútov vtedajšieho sveta sa prechádzajú jeruzalemskými námestiami a sú pripravení prijať milosť, hoci o tom ešte nevedia. Vzniká zaujímavá situácia. V Jeruzaleme nachádzame tých, ktorí sú pripravení ohlasovať, ktorí sú pripravení dávať, tí, ktorých pripravil Kristus. Ale v pohotovosti duše sa nachádzajú početní veriaci, ktorí chcú prijať, a potom odovzdávať. Vytvára sa vzácna a požehnaná jednota. Toto spojenie bude trvať do konca čias. Duch Svätý sa postará, aby boli tí, ktorí prišli odovzdávať posolstvo Kristovho evanjelia a zároveň, aby sa našli otvorené srdcia, do ktorých bude s úžitkom zasiate semeno spásy.

Nech je doba akákoľvek, nech „duch doby“ vyčíňa alebo mätie ľudí, Duch Svätý predstavuje istotu, prístav, základ. Človek s otvorenou dušou aj v zmätku „ducha tejto doby“ sa môže stretnúť s prejavmi Ducha Svätého, ktorý mu pripravuje cestu ku Kristovi. Snažme sa aj my odovzdať do služby Božieho Ducha, aby pretváral „ducha doby“ na taký obraz, ktorý zodpovedá Božiemu kráľovstvu.

Hľadanie chýb.

Raz sa mi sťažoval známy,ako dopadol pri policajnej dopravnej akcii. Zastavili ho po  výjazde z diaľnice a začali ho kontrolovať. Lepšie povedané-jeho auto. Hovoril,že hľadali dlho,pradlho,kým nenešli nejakú mikroskopickú/podľa neho/ chybu. Veliteľ pevnosti Antonia si dal predvolať exkluzívneho väzňa-sv.Pavla na výsluch,za prítomnosti celej židovskej smotánky./Sk 22,30 23,6-11/. Aký bol záver? Takýto:"Nenachádzame nič zlé na tomto človekovi". Čo nám to pripomína? Proces s Ježišom. Aj tam Pilát spochybnil židovské rozsudky. Pýtal sa Židov:"A čo zlé/Ježiš/ urobil?"/Mt  27,23/. Všimnime si mentalitu vtedajšej doby a židovskej spoločnosti. Preferovalo sa hľadanie chýb a vín. Židovské náboženské inštitúcie pracovali na báze neustáleho vyhľadávania zlyhaní človeka. A Ježiš? On chyby a viny ľudí nevyhľadával. Vedel o nich stopercentne. On chyby nehľadal. Hľadal cestu do ľudského srdca,aby tam mohol vniesť pravú slobodu a spásonosnú milosť.

Zodvihnúť oči,zdvihnúť život.

Pred mnohými rokmi som absolvoval operáciu očí. Po zákroku som krátky čas znášal bolesti,ktoré boli primerané zákroku. Pamätám si,že kvôli bolesti som nemohol zdvihnúť oči. Každý pokus o zdvihnutie viečok mi spôsoboval bolesť. Po niekoľkých dňoch sa bolesť vytratila. Evanjelia hovoria o tom,ako Ježiš,skôr,ako začal hovoriť,zodvihol oči k nebu"Jn 17,20/. Mnohí majú/niekedy/ problém pozdvihnúť oči k Bohu. Ak majú problém,kvôli zdraviu,pozdvihnúť oči ako zmysly smerom hore,prečo by malo byť ľahké zdvihnúť duchovný zrak? Zdvihnúť duchovný zrak znamená zdvihnúť život z biedy na úroveň milosti. Tento jav sa nerodí ľahko. Všetci,ktorí sa považujeme za hriešnikov vieme,že ide o celoživotné dielo,ktoré človeka vyčerpáva,no pritom oblažuje na duši veľkými dobrodeniami. Cyril Alexandrijský píše:"Vidíš,ako Duch premieňa tých,v ktorých prebýva,akoby na iný obraz? Veď on ľahko prenáša od záujmu o pozemské veci k pohľadu iba na to,čo je v nebesiach, a od zbabelej ustrašenosti k odvážnej a ušľachtilej sile ducha"/LH II,s.969/. Boh je jediný,kto nám pomôže zdvihnúť viečka  života na to,čo je užitočné pre večnosť. V bežnej komunikácii používame aj tento výraz-nemohol som odtrhnúť oči. To "zabodnutie očí" do niečoho nemusí byť dobré. Občas potrebujeme odtrhnúť zrak od márnivostí a zodvihnúť a uprieťho na skutočnosti naplnené milosťou. 

Niekedy málo je viac.

Mnohí sme s napätím sledovali hokejový šampionát,ktorý organizovalo Slovensko/2019/. Po každej odohratej tretine čakajú na hráčov novinári a chcú odpovede na niektoré otázky. Nech sa redaktor opýta  na čokoľvek,slovník hokejistu je striedmy,stručný,zauživaný. Väčšinou sa obmedzuje na nasledujúce zvraty:ideme od zápasu k zápasu,nakoplo nás to,nepadá to tam,dotiahnuť do víťazného konca,musíme sa dať dokopy atď. Nečudujem sa im. Sú tam preto,aby hrali hokej a nie rečnili. A niekedy im do reči vôbec nie je,tak ako každému z nás...Skutky apoštolov hovoria o tom,že Pavol zavítal do Efezu/Sk 19,1-8/. Našiel tam zopár učeníkov a pokrstil ich. Zdá sa,že im veľa nehovoril. Jeho slovník bol obmedzený na niekoľko viet. Bol stručný,ale bolo v ňom všetko podstatné. Zistil,že boli krstení iba krstom Jána Krstiteľa,čo s určitosťou nemohol považovať za krst sviatostný. Preto iba stručne dodal:"Ján krstil krstom pokánia a hovoril ľudu,aby uverili v toho,ktorý prichádza po ňom,to jest Ježiša". Potom ich pokrstil v mene Pána Ježiša. Pavlova katechéza bola teda stručná,veľa slov a zvratov neobsahovala. Nebolo treba. Základ,ktorý položil Ján Krstiteľ,tam bol. Pavol na to úspešne nadviazal a vyslúžil sviatosť krstu. Koľko situácií,ktoré zažijeme,považujeme za banálne?! Len za epizódne. A koľko z nich Boh pre nás chystá preto,aby sa stali základom pre niečo väčšie?! Na to nikto odpovedať nevie. Každá krivda a neprávosť,ktorú znášame,každý kríž a obeta,či nepríjemnosť,môžu byť podstatou niečoho väčšieho,čo bude nasmerované do večnosti. Ale aj drobný prejav radosti,nádeje,milý rozhovor,drobné slovko povzbudenia,chápeme ako vklad do veľkého diela Božieho kráľovstva.

Účinnosť Pánovho slova.

Pred budovou pohostinstva sa rozprávali dvaja muži. Obaja práve opustili neistým a tackajúcim sa krokom toto zariadenie. Vonku si ešte čosi dohovárali. Ich komunikácia naberala na obrátkach. Stal sa z toho konflikt. Riadne sa priostrilo. Ich opilecké hlasy sa nieli predpolnočným námestím a určite kde tu vyrušili už spiacich obyvateľov. Zvlášť intenzívne bolo počuť argumentáciu jedného z diskutérov. Kričal:"Toto na mňa neskúšaj! Na mňa to neplatí!" Skutočne,je to tak. Často skúšame,hľadáme také výrazové prostriedky,ktoré by boli účinné. Najmä vtedy,keď máme úmysel niekoho o niečom presvedčiť. A nejde to ľahko. Sväté Písmo hovorí,že Pán Ježiš rozprával ľuďom rozmanitým spôsobom. Boli situácie,keď hovoril priamo,možno aj tvrdo a nekompromisne. Niekedy,akoby jemnejšie,šetrnejšie, v obrazoch a podobenstvách.  Rozdielne spôsoby v Ježišovej reči si všimli jeho pravidelní poslucháči. Dokazuje to veta z evanjelia:"Teraz už hovoríš otvorene a nehovoríš v obrazoch"/Jn 16,29/. Lenže,ani Ježišova reč nebola vždy prijatá. Keď hovoril otvorene,vytýkali mu:"Tvrdá je to reč! Kto to môže počúvať?!"/Jn 6,60/. Keď hovoril obrazne,v podobenstvách,ľudia si žiadali si ďalšie konzultácie:"Vysvetli nám podobenstvo o kúkoli"/Mt 13,36/. Aj on skúšal rôzne formy a striedal spôsoby reči. Deje sa to aj dnes. Problém neprijatia slova analyzoval sám Ježiš,keď povedal:"Kto má uši,nech počúva"/Mt 13,43/. Každý nie je "nastavený" tak,aby prijal Božiu náuku. Znakom prijatia Slova je dobre známa schéma:počuť-pochopiť- uživotňovať. Na každého z nás platí niečo iné. Ježiš to vie a skúša,čo na nás platí. Možno to aj cítime a zlovestne sa ho pýtame:Čo to na mňa skúšaš? Cítime blízkosť Pánovho slova,že nám "dýcha" na chrbát. Neodtiahnime sa. Pritúľme sa k Slovu. Najprv možno bodne,ale potom upokojí,zaodeje a pripraví pre život v slobode Božích detí. 

Beznádej alebo príležitosť.

Možno bol už každý z nás v situácií,v ktorej rezignovane konštatoval:"Nevidím tu nijaké riešenie!" Ide o stav núdze a určitej beznádeje,kedy podľa nášho názoru,neexistuje nijaká schodná cesta. A uprostred tejto biedy niekto vstane a povie:"Ja tu vidím určité riešenie". Vtedy máme pocit,že sa nad nami rozjasnilo,že sa pomyselné chmáry rozplynuli a zasvietilo slnko. Skutky apoštolov opisujú o.i. aj dramatickú situáciu súvisiacu s umučením sv.Štefana/Sk 7,55-60/. Situácia sa zdá pre prvotnú Cirkev ťažká až bezvýchodisková. Čo iné si mohli myslieť kresťania,keď sa dozvedeli,že pilier života Cirkvi-sv.Štefan,skonal mučeníckou smrťou? Paradoxne on sám,prvomučeník, vidí situáciu tesne pred svojou smrťou opačne. Hovorí:"Vidím otvorené nebo..." Tu sa naplňajú slová Písma:"Ale kde sa rozmnožil hriech,tam sa ešte viac rozhojnila milosť"/Rim 5,20/. Napriek rôznym ťažkostiam a problémom doby,napriek mnohým polozúfalým,či priam zúfalým rozpoloženiam súčasného života,sa znova "otvorilo nebo". Nemôžeme nevidieťotvorené nebo aj toto leto...Prečo? 1,Lebo aj tento rok,práve v tomto období,mnoho detí prvýkrát prijalo eucharistického Krista. Túto situáciu nemôžeme charakterizovať inak,ako "otvorené nebo". Boh,vo svojej dobrote nadeľuje zo svojej štedrosti,lebo nedospelé deti prijímajú pokrm dospelých. Fyzicky,biologicky nedospelé deti majú podiel na Chlebe dospelých. Ide o Chlieb dospelých,lebo všetci,ktorí ho prijímajú,dospeli k prijatiu najvyššieho duchovného dobra,ktoré sa nachádza v Eucharistii. Väčší zdroj duchovného dobra tu na zemi už neexistuje. Otvorilo sa nebo a v hojnosti rozlialo milosti na deti,ktoré možno ešte nemôžu prijať fyzicky pokrm určený dospelým podľa dátumu narodenia,ale už ochutnali z vrcholného pokrmu určeného pre večný život. 2,Lebo aj tohto roku mnoho mladých ľudí prijme sviatosť birmovania. Konštatujeme,že boli povýšení v duchovnom slova zmysle. Pred niekoľkými dňami sme počuli v správach,že prezident republiky, ako najvyšší predstaviteľ ozbrojených síl, vymenoval niekoľko ľudí do hodnosti generála. Týka sa to polície aj armády. Každý rok  Najvyšší Pán povyšuje veľa ľudí do stavu svedka viery. Takým sa stáva niekto,kto prijal dary Ducha vo sviatosti birmovania. Vyššia hodnosť pre kresťana na tomto svete už byť nemôže. Svedok viery je vrcholom. Takým má zostať až do konca pozemského života. Akékoľvek povýšenie pozemského charakteru býva často spojené so závisťou,nevraživosťou,intrigami. No duchovné povýšenie vo sviatosti birmovania navodzuje atmosféru vďačnosti Pánovi,že si vybral svedkov pre zápas s týmto svetom. 3,Nebo sa otvára,lebo aj tohto roku vyjdú do vinice Pánovej noví ohlasovatelia evanjelia. Nebudú robiť viditeľné zázraky. Základ ich činnosti sa orientuje na vnútro človeka. Tento proces nebýva často postihnuteľný voľným okom. Aj premenenie,ktoré sa koná na oltári,neulahodí ľudskému oku,ale duši,ktorá sa otvára pre požiadavku viery. Z toho vyplýva,že vybrať si takéto životné povolanie,nie je vôbec jednoduché. Dnes letia veci,ktoré sú viditeľné navonok a to hneď,akoby na počkanie. Kňaz koná dielo,ktoré si počká na večnosť. V tomto svete sa možno krčí v kúte nezáujmu a opovrhnutia,no pre tých,ktorí sa vedome vybrali cestou spásy,predstavuje podmienku,ktorá sa nedá obísť,alebo nahradiť. Kňaz je ten,ktorý môže nazerať do hĺbky Božieho tajomstva. Z titulu svojej vysviacky má k Bohu blízko,ale túto výsadu musí rozvíjať. Ak by to nerobil,predstavoval by iba povestnú judášovskú smidku,ktorú zradca namočil do Ježišovho pokrmu čistoty. Každý,kto prechádza okolo kostola a vidí a počuje,že prebieha bohoslužba,má vedieť,že nebo je otvorené. Každý,kto sa stal adresátom nejakej služby,či obety,nech vie,že sa preňho otvorilo nebo. Ten,kto vyšiel zo spovednej miestnosti z čistou dušou,je uzrozumený s faktom,že Boh mu otvoril nebo a udelil milosť odpustenia a úľavy. Ba,Boh to zariadil tak,že nebo môžeme otvoriť jeden druhému.