OTVORENÉ NEBO

 

            Občas sa nám naskytne vzácny pohľad do televízneho štúdia. Niektorí majú aj to šťastie, že doň aj zavítajú priamo, fyzicky. Týka sa to rôznych exkurzií a podobných návštev.

            Keď pozrieme do interiéru štúdia v čase, keď sa nevysiela, ten pohľad je strohý, fádny. Vidíme miestnosť so svetlami a kamerami a nič viac. Keď sa dá projekcia, miestnosť ožije, zmení sa na nepoznanie. Z fádneho a strohého priestoru sa vytvorí akýsi moderný vesmírny projekt.

            Život človeka by bol bez Boha fádny a prázdny. Občas by sa vyskytlo nejaké svetlo, a potom by nastala opäť tma. Keď sa však do života oprie svetlo projekcie Božieho kráľovstva, život sa zmení na nepoznanie. Zrazu priam zázračným spôsobom veci do seba zapadajú, mizne ťažoba a otvára sa reálna budúcnosť. S budúcnosťou prichádza nádej. To, čo človek najviac potrebuje. Čo vtedy vidí duša veriaceho človeka?

Otvorené nebo

               Pod vplyvom milosti zrazu vidíme otvorené nebo a stávame sa svedkami Božej štedrosti. Liturgia sv. omše nám pripomína: „...očakávame splnenie blaženej nádeje a príchod slávy nášho Pána Ježiša Krista.“ (Rímsky misál)

            Blíži sa adventné obdobie a s ním naše očakávanie príchodu Mesiáša, ale aj pripomenutie si druhého príchodu Božieho Syna na konci čias. Čo znamená to otvorené nebo?

            Boh posiela Mesiáša s veľkolepým darom vykúpenia, ale zároveň prijíma duše zosnulých, ktoré si to zaslúžili. Ide o najdokonalejšiu výmenu, ktorej sa žiadna iná nevyrovná. Každý jeden z nás sa raz stane jej súčasťou.

Otvorené srdce a myseľ

Keď veríme v otvorené nebo, máme primerane tomu otvoriť aj svoje srdce, a to preto, aby Božie dary našli adresáta.

Občas sa stretávame s pojmom „otvorená spoločnosť“. Podľa oficiálnej definície ide o spoločnosť, v ktorej sa stretávajú rôzne postoje a názory, medzi ktorými nikto nemá nárok na poslednú pravdu. Život človeka by bol prázdny, keby neexistovala posledná pravda – Boh. Práve jemu nechávame posledné slovo, a to aj v situáciách, ktoré sú pre nás ťažké a neriešiteľné. Aj teraz – v atmosfére Dušičiek – stojíme pri hroboch svojich blízkych a prisudzujeme Bohu poslednú útechu a nemennú pravdu. Podľa nej je On, Pán života a smrti, nositeľom večného života, nie prázdnoty.

Otvorené konce

Mnohí z nás radi pozerajú zaujímavé filmy a čítajú hodnotné knihy. Niektoré z nich nemajú tzv. typický koniec, neprinesú konkrétne rozuzlenie príbehu. Koniec či záver si máme dotvoriť či domyslieť sami. Nie vždy sme s tým stotožnení.

            Človek, ktorý uveril v Boha, má veľkú výhodu. Nemusí vymýšľať koniec života, nemusí fantazírovať. Záver pozemského života a jeho pokračovanie nachádza v Bohu.

            Predstavme si v duchu Máriu Magdalénu, ktorá pri Ježišovom hrobe odmieta teóriu, podľa ktorej by Ježišovou konečnou inštanciou bol hrob. Skutočný život je mimo hrobu. Anjel jej musel odvaliť kameň, aby uverila,
že Učiteľ z Nazareta je naozaj Boží Syn. Aj nám Boh odvalí balvan obáv a strachu a ukáže život vo večnosti, kam svojimi modlitbami a obetami vyprevádzame svojich zosnulých. Za nimi „vedení svetlom viery“, kráčame aj my.

 

            Tešíme sa, že do nášho života vstúpil Boh, že náš život má zmysel. Dovoľme mu, aby vstúpil aj do našich posledných pozemských vecí,
lebo aj odchod z tohto sveta je súčasťou jeho plánu spásy.