POSTÚP VYŠŠIE! UVOĽNI MIESTO!

Súčasťou každodenného života sú aj rôzne podujatia typu hostín, jubileí, výročí a svadieb. Počas života ich absolvujeme niekoľko. Mnohé sa týkajú rodinného života, ale niektoré aj pracovnej či spoločenskej oblasti.

         V posledných rokoch sme si zvykli na to, že väčšina týchto hostín počíta s pozvanými hosťami, ktorí potvrdili svoju účasť ústne alebo písomne. Nikoho teda neprekvapí, keď pri vstupe do slávnostne vystrojenej miestnosti nájdeme na stole lístoček s naším menom. V tom prípade nešpekulujeme a bez otáľania si sadneme na svoje miesto. Občas síce môže nastať situácia, že niekto z účastníkov slávnosti prejaví svoju nespokojnosť so zasadacím poriadkom. Takýchto prípadov je však menej ako viac. Každý z nás rešpektuje vôľu hostiteľa. Na hostine sa zúčastní aj s tým, že nevie, kto bude jeho susedom sprava i zľava.

    V evanjeliu u sv. Lukáša (Lk 14, 7 – 14) sa dozvedáme o udalosti

súvisiacej so svadobnou hostinou. Ježiš celú udalosť trochu zdramatizoval. Vložil do nej viac napätia, ako je uňho známe. Urobil tak preto, aby na základe zdramatizovania textu ponúkol poslucháčom pohľad na obnažené ľudské charaktery.

         Ako sa to prejavilo?

1.)   „Priateľu, postúp vyššie!“ Sloveso postúpiť zmení svoj obsah, ak odstránime dĺžeň. Tak sa vytvoria dva tvary – „postup“ a „postúp“.

A)  POSTUP

Automaticky nám napadne, že ide o aktivitu, ktorá sa týka pracovného procesu alebo diania v politike. Tam, v tomto prostredí, azda najviac rezonuje toto slovo. Tí, ktorí zažili roky socializmu, si pamätajú veľmi dobre, že ľudia, ktorí sa hlásili k viere v Boha a mali rozbehnutú kariéru a pred sebou veľké možnosti zrazu zostali bez možnosti postupu. Bol to následok politiky, ktorý súvisel so socialistickým zriadením v našej vlasti. Veriaci človek nemal nijaký nárok na kariérny postup.

Pod pojmom „postup“ rozumieme aj zachovávanie istých pravidiel pri dosahovaní cieľa. Ide o to, či robíme postupné kroky na dosiahnutie cieľa. Či sú tie kroky logické, zákonné, morálne a možno aj ocenené príslušnou autoritou. Spomeňme si napríklad, že pri havárii, pri nejakom nešťastí sa skúma, či bol zachovaný správny postup. S touto myšlienkou sa stretávame aj v duchovnom živote. Ak konštatujeme, že nás premohlo zlo, že sme hriechu prenechali veľa priestoru, sami v sebe máme skúmať, či sme zachovali postup. Taký postup, ktorý je zrejmý zo štúdia a prijatia Ježišovho evanjelia. Sami pri tom musíme vyvodiť dôsledky zo svojho konania. Ak zachováme postup v duchu evanjelia vo svojom živote, môžeme sa tešiť z plnohodnotného života, ktorý nemusí obsahovať postup politický alebo profesijný.

B)   POSTÚP!

Toto musí skonštatovať príslušná autorita. Tá situáciu zhodnotí tak, že si zaslúžime iné, dokonalejšie miesto v istej oblasti života. Jednoducho povedané, podľa zákonitosti evanjelia, človek znesie aj viac.

Názorný príklad máme v Božom Slove. Poznáme situáciu bohatého mladíka, ktorý viedol s Ježišom dialóg. (Mt 19, 16 – 22) Mladík skúma, čo má urobiť pre to, aby dosiahol večný život. Ježiš mu najprv odporúča, aby zachovával Božie prikázania. Mladík vzápätí priznáva, že je mu táto prax života známa. Následne Ježiš preňho otvára nové obzory. Praje si, aby mladík predal celý svoj majetok a v chudobe ho nasledoval. Mladík odišiel so zmiešanými pocitmi.

Pán Ježiš ho chcel dostať vyššie, na vyššiu duchovnú úroveň. Ako keby použil slová dnešného evanjelia: „Priateľu, postúp vyššie!“ Učiteľ z Nazareta nezaručuje pozemské postupy v oblasti kariéry alebo politiky, ale hovorí o sebe ako o podmienke pre duchovný rast a postup v čnostiach. Uveriť v neho a prijať ho je podmienkou: „sine qua non“. Bez nej nie je možný duchovný rast. Cez kríže, utrpenie a skúšky sa dostávame hore. Táto cesta nahor sa nemôže uskutočniť bez spojenia s Ježišom skúšaným, trpiacim, ukrižovaným, ale aj zmŕtvychvstalým.

2.)  „Priateľu, uvoľni miesto!“

To je druhá dôležitá veta z dnešného evanjelia. Výraz“ „uvoľni miesto!“ si môžeme vysvetliť z viacerých uhlov pohľadu.

A)  Nezavadzaj! Prekážaš. Nestíhaš.

Určití ľudia cítia v práci túto tendenciu. Hovoríme tomu, že je to tlak na ich pracovné miesto, na ich pracovný výkon. Okolnosťami sú nabádaní, aby uvoľnili miesto silnejšiemu, agresívnejšiemu, dravšiemu, šikovnejšiemu alebo schopnejšiemu elementu. Za takýchto okolností sa veľmi ľahko uskutoční pracovná výmena. Ten,  kto nestíha pre svoju odbornosť, vek alebo nedostatok zdravia či kreativity, musí ustúpiť tomu, kto sa tlačí na jeho miesto. Je lepšie, keď to zbadáme sami. Je lepšie, keď si sami uvedomíme, kedy je čas odísť, uvoľniť miesto a hľadať iné miesto v živote, primerané svojej situácii.

B)              Výzva „uvoľni miesto!“ sa môže týkať aj duchovného života. Napríklad uvoľniť miesto v duši pre pokrm Ježišovho Slova a jeho Tela. Viera nám odporúča, aby sme sa zriekli toho, čo prekáža, aby Kristus vstúpil do nášho života. Občas treba siahnuť aj po takých prostriedkoch, ktoré použil Pán Ježiš. V evanjeliu (Jn 2, 15) čítame o tom, že Ježiš vstúpil do jeruzalemského chrámu a vyhnal všetkých predavačov, kupcov a peňazomencov. Touto svojou činnosťou akoby „vyčistil vzduch“ a uvoľnil miesto pre dokonalejšie spôsoby Božieho kultu. Niekedy je potrebné, aj nasilu vytvoriť v živote priestor pre niečo väčšie a dokonalejšie.

Niektorí ľudia tvrdia, že im chýba životný priestor. Čo z toho, ak aj majú dostatok životného priestoru, ak ich život nie je naplnení Božou prítomnosťou. Fyzický životný priestor im aj tak nepomôže na ceste spásy.

Sme svedkami, paradoxne, aj opačnej situácie: v obmedzených podmienkach života ľudia dokážu vytvárať viac priestoru pre Boha vo svojom živote. Napríklad aj pri materiálnom nedostatku či pri iných pozemských obmedzeniach. S obdivom sledujeme veľké Božie skutky v počínaní takýchto ľudí. Preto o skutočnom životnom priestore hovoríme nielen vtedy, keď máme veľký byt a v ňom množstvo miestností, ale najmä vtedy, keď svoj životný priestor zdieľame s Bohom. On nám ho rozširuje a dáva dostatok nástrojov na získanie spásy, ak s ním komunikujeme a prijmeme ho do života.

Evanjelium nám pripomína dôležitú stať o matke Zebedejových synov
(Mt 20, 20 – 21). Táto žena prichádza za Ježišom a nárokuje si, aby jej dvaja synovia sedeli v Božom kráľovstve v blízkosti Pána Ježiša. Záleží jej na tom, aké miesto zaujmú jej deti vo večnosti. Nemá záujem o miesto hocijaké.

My však vieme, že v Božom kráľovstve neexistujú miesta druhoradé, nebodaj podradné. Vo svojom živote sa máme snažiť o to, aby nás Pán pri prechode cez prah večnosti prijal, pozdravil nás slovami: „Priateľu, postúp vyššie!“ Ak je náš pozemský život naplnený touto ambíciou, čomu zodpovedá aj naša prax kresťanského života, tak potom vo večnosti máme pripravené také dokonalé miesto, že sa na nás nebudú vzťahovať slová Pána Ježiša: „Priateľu, uvoľni miesto inému!“

Stará značka.

Raz som navštívil staršiu pani. Vrátila sa z nemocnici a prežívala chvíle rekonvalescencie. Ponúkla ma kávou. Zo skrine vybrala kávovú súpravu. Do šálky vsypala kávu a potom zapla kávovar. Očami som zablúdil na šálku,v ktorej ma už očakávala čerstvá popradská káva. Nevdojak som zažmurkal,lebo na šálke bol namaľovaný nápis. Netrvalo mi dlho,aby som ho prečítal. Bola "stará dobrá značka"-HZ...S. Ihneď som sa dovtípil,odkiaľ  tento kávový servis je. Pamätá ešte deväťdesiate roky minulého stroročia,kedy bola vyššie uvedená značka na vrchole popularity. Vzápätí som si uvedomil súvislosti. Staršia pani,moja hostiteľká,patrila medzi priaznivcov a možno častých návštevníkov,mítingov spomenutej značky. Veď,bolo z čoho! Vzniknutú situáciu som nekomentoval. Hostiteľlke však neušlo,že som sa na nápis zameral. Mimovoľne šálku otočila tak,aby nápis vyditeľný nebol-smerom k stene. Na ospravedlnenie mi povedala:"Bola som výherkyňa.Viete,vtedy som sa dala nachytať,dnes by som sa už nedala ". Pomyslel som si,že nebola výherkyňou,ale obeťou. Tak,ako mnohí iní.Jej ospravedlňujúce slová pôsobili naozaj úprimne. Ktovie?! Uvedomil som si,že možno každého z nás spájajú s minulosťou nejaké tie "značky". Nie,nemusí ísť o tie politické. Môže ísť o všelijaké iné...Dnes by ich najradšej otočili alebo zotreli. Sú však dôvodom a pamätníkom nášho odhodlania rozísť sa so zlými praktikami. Presne na takúto situáciu reaguje Ježiš,lebo pri kritike zákonníkov a farizejov nachádzame aj svoje miesto. Hovorí:"Slepý farizej,vyčisti čašu najprv znútra,aby bola čistá aj zvonka!"/Mt 23,26/. Ak máš čisté vnútro,značka minulosti ťa už trápiť nemusí. Ak si sa minulosťou vysporiadal pred Bohom,aj tvoj zvňajšok je v poriadku a potom si môžeš vypiť a kávu aj z nádoby,ktorá mnohých ľudí kedysi zneistila a poplietla.

Boh raz dvere zatvorí.

Väčšina z nás si pozrie v televízii dobrý seriál. Ide o dej na pokračovanie. Scénar seriálu pripravujú rôzni autori. Niekedy je tým poverený jeden človek,ale niekedy viacerí. Najmä vtedy,ak má seriál pre divácky úspech viacero sérii. Tvorcovia nezabudnú občas improvizovať a zatraktívniť scénar seriálu. Dosiahnu to takým spôsobom,že pozvú k spolupráci divákov. Tí posielajú do relácie návrhy deja,akým spôsobom sa má potom vyvíjať. Režisér,herci a celý štáb sa potom pri nakrúcaní tejto diváckej myšlienke prispôsobia. Všimnime si otázku z evanjelia:"Pane,je málo tých,čo budú spasení?"/Lk 13,22-30/. Javí sa nám dosť pesimistická,skeptická. Je poznačená akýmsi smútkom až bolesťou. Autor otázky akoby tušil,že spasených bude málo. Aspoň tak to môžeme čítať medzi riadkami. Teraz si predstavme,že by sme dostali príležitosť "divácky" zasiahnuť do deja a niečo zmeniť. Určite by sme zmenili text aj tón otázky. Spýtali by sme sa takto:"Učiteľ,však bude veľa tých,čo budú spasení?" Ba dokonca, niektorí by zašli ešte ďalej a spýtali sa:"Učiteľ,však budú všetci ľudia spasení?" Žiada sa nám takto formulovanými otázkami,vniesť do smútku dnešnej doby viac nádeje a optimizmu. Ježiš sa  nenechá pritlačiť k stene. Na otázky takéhoto tipu neodpovedá. On chce,aby boli všetci spasení,ale nezabúdajme na posledný súd a jeho podobenstvo o tom,ako budú niektorí postavení "zprava a iní zľava". Ježiš nespomína žiadne čísla ani percentá. Poukazuje však na niektoré skutočnosti,ktoré máme v živote zohľadniť. 1,"Usilujte sa vojsť tesnou bránou". Znamená to,že máme na výber. Brán je viac. Vidíme okolo seba brány honosné,široké,bez obmedzenia. Priam nás pozývajú a lákajú,aby sme nimi prešli. No je aj tesná brána. Vyniká tým,že je nenápadná,takmer zabudnutá a hlavne podceňovaná. Ide o bránu života podľa noriem evanjelia. Je to brána,ktorej prekročenie znamená prispôsobiť sa jej kapacite:zohnúť sa,pokľaknúť a zmeniť polohu. Môžeme si to vysvetliť tak,že je potrebné zohnúť sa a všimnúť si nejakého biedneho a nenápadného človiečika,ktorý prosí o pomoc. Máme pokľaknúť pred tajomstvom pamiatky Ježišovho umučenia a zmeniť život podľa ideálu Zmŕtvychvstalého. 2,Ježiš nám dáva na vedomie,aby sme nepremeškali svoju príležitosť,lebo:"Hospodár vstane a zatvorí dvere a vy zostanete vonku"! V bežnom živote sa obávame,že nám zatvoria dvere nejakej inštitúcie. Povieme:"Musím utekať,lebo mi zatvoria obchod,či kanceláriu nejakého úradu!". V týchto situáciách dokážeme aj pobehnúť,len,aby sme stihli to,čo považujeme za dôležité. Čas zatvorenia dvier a činnosti nejakej inštitúcie poznáme dobre. Raz sa zatvoria pre nás aj dvere možnosti pracovať na spásej svojej duše. Aspoň niekedy "pobehnime" za cieľom spásy. Urobme viac,ako iba rutinné povinnosti,aby sme Bohu ukázali,že sa snažíme bdieť nad osudom večného života. Povýšme tempo a hĺbku záujmu o Božie kráľovstvo nad sebazničujúce tempo doby,ktoré nevedie človeka do úrodných hĺbok,ale do plytkej pôdy,v ktorej sa  semenu večného života dobre nedarí. 3,Ježiš si praje,aby sme žili tak,žeby sme nezišli z jeho zorného uhla. Nemáme sa pred ním schovávať,alebo tajiť kontakty s ním. Pripomínajme sa mu slovami evanjelia:"Jedli sme s tebou a pili,na našich uliciach si učil". Toto stolovanie a katechizovanie s Ježišom nemá mať výhradne štatistický,formálny či diplomatický  charakter. Tieto okamihy stretnutia s Pánom majú na nás vplývať do hĺbky a zanechať trvalú stopu v podobe pokánia a zmeny života. Každý deň má byť zasvätený Ježišovi a nasmerovaný na jeho slovo. Každý deň je vhodná príležitosť stolovať s ním a nechať sa viesť jeho náukou. Tak sa nemusíme obávať,že by nám pred nosom zatvoril dvere do svojho kráľovstva a povedal:"Ja neviem,odkiaľ ste!". Za tymi pomyselnými dverami nám všetko dopovie a vysvetlí všetky tajomstvá svojej náuky. Počas pozemského života platia pre nás tieto slová evanjelia:"Ešte veľa vám mám toho povedať,ale teraz by ste to nezniesli"/Jn 16,12/. Po vstupe do brány večnosti nastane čas dopovedania,dovysvetľovania. Nechajme sa zlákať tesnou bránou,len za ňou na nás čaká vrúcne privítanie a blažená odmena.

Námestia a vinice.

Námestia sa naplňajú minimálne v troch prípadoch:keď je medzi ľuďmi veľká nespokojnosť,keď sa chcú ľudia prejsť a oddýchnuť si,keď nemajú čo robiť. Námestia sa vyprázdnia vtedy,keď nespokojní dostanú nádej,oddychujúcich zodvihne zmysel pre zodpovednosť a povinnosti a záhaľčiví dostanú vhodnú prácu. V evanjeliu je reč aj o vinici/Mt 20,1-16/. Kedy je plná vinica? Vtedy,keď pracujúci chcú obchodovať a prosperovať,alebo vtedy,keď ich práca vo vinici bude baviť,napĺňať a úroda im vystačí pre ich vlastnú potrebu. Viac potrebovaťnebudú. Všimnime si pohyby medzi ľuďmi. Keď sú ľudia spokojní opúšťajú námestia a smerujú do viníc/aj v prenesenom slova zmysle/. Keď cítia v práci vo vinici krivdu,vinici opustia a ich kroky vedú znova na námestia. Námestia boli miestami napomenutí,lebo aj tam zaznieval hlas prorokov. Vinice sú znamením Božieho požehnania,lebo v Cirkvi bežne používame výraz-Pánova vinica. V živote kresťana majú zmysel aj námestia. Sú dobrou duchovnou prípravou pre zaujatie Pánovej vinice. V jednom i druhom prípade sa nám prihovára Boh. Svoj hlas má námestie,vinica sa tiež ozýva vlastným posolstvom. Ľudia opúšťajú námestia,aby zaujali vinicu a z nej odídu do raja,ktorý pripravil Boh pre tých,ktorí hľadali spásu.

Ježišove vysoké limity?

Vrcholom kariéry každého športovca je účasť na olympijských hrách. Aby sa tak stalo,musí splniť vypísané limity. Športovec má čas na to,aby ich splnil a aby sa na vrcholné podujatie nominoval svojimi výkonmi. Občas sa zdajú limity vysoké t.j.ťažko splniteľné. Niektorí kandidáti povedia,že sú nad ich sily. Iní,s limitmi,nemajú problém. Aspoň sa im to tak javí. Aj Ježiš stanovil limity. Sú to limity nie pre športovú oblasť,ale pre večný život. Sú nemenné a nadčasové. Sú šité na mieru každého človeka,lebo Boh chce,aby boli všetci ľudia spasení. Presvedčme sa o tom na základe myšlienok evanjelia. Raz pristúpil k Ježišovi mladý,bohatý človek/Mt 19,16-22/. Spýtal sa na kritéria/limity/ pre dosiahnutie večného života. Ježiš mu odporúčal zachovávať prikázania. Mladík pohotovo odpovedal,že to robí ,že to nie je preňho nejaká novinka. Hravo splnil limity pre Božie kráľovstvo. Ježiš však vytrvalcom ponúka vyšší level. Mladíkovi odporúča,aby celý svoj majetok odovzdal chudobným a tak ho nasledoval. Bohatý mladík bol touto ponukou nepríjemne šokovaný. Toto nečakal. Ale ozvali sa iní,ktorí túto úroveň zvládli. Zastrešuje ich Peter,ktorý Pánovi oznamuje:"...my sme opustili všetko a išli sme za tebou/Mt 19,23-30/. Jeho majetok,zrejme,nedosahoval bohaté účty mladíka,ale aj toho mála,čo mal,sa zriekol kvôli Kristovi,ktorý ho povolal. Zrejme to nebolo ľahké,lebo Peter sa vzápätí pýta,čo za to dostane. Všetky, Ježišom dané limity, sa ukazujú ako schodné a dosiahnuteľné. Božie slovo potvrdzuje,že sú v silách človeka.Apoštol národov,opierajúc sa o Deutoronómium píše:"...Blízko teba je slovo, v tvojich ústach a v tvojom srdci,totiž slovo viery,ktoré hlásame"/ Rim 10,8/. Aby kresťan splnil Pánovu vôľu,nemôže zmýšľať v pozemských intenciách. Vystavoval by sa riziku,že Pánove limity budú preňho nedosiahnuteľné,až absurdné. Naopak,kto sa naladí na vlnu Pánovho zmýšľania,ten pochopí,že Boh svoje kritéria pre dosiahnutie Božieho kráľovstva upravil podľla životnej cesty každého z nás. 

Jeremiáš-problém svojej doby.

Mnohí z nás sledujú priebeh cyklistických pretekov. Zvláštnu pozornosť si zalúžia tie najťažšie-Tour de France. Najviac sa tešíme na záverečný finiš. Niekoľko rozbehnutých cyklistov sa veľkou rýchlosťou rúti do cieľa. Medzi víťazom a ďalším v poradí býva niekedy rozdiel niekoľkých milimetrov.Výsledok musí  určiť až cieľova kamera. Inokedy majú preteky takýto priebeh:hneď od cieľa sa odpúta jednotlivec a ťahá sám celý pretek. Stáva sa,že cieľ má na dosah,ale práve vtedy,niekoľko metrov pred cieľom,ho predbehne veľká skupina cyklistov,ktorá zo zadu zrýchlila a na páske ho predstihla. Divák,fanúšik je v rozpakoch-má ho považovať za hrdinu,alebo za porazeného? Takmer so zatajeným dychom počúvame o prorokovi Jeremiášovi/Jer 38,4-6.8-10/. Najprv ho hodili do suchej cisterny,pretože bol nepohodlný,aby si ho vzápätí vyžiadali okolnosti naspäť. Patrí,teda,k hrdinom,alebo ho treba zaradiť k porazeným? Každopádne to bol človek,ktorý stopercentne,s nasadením života tlmočil Božiu vôľu. 1, Svedectvo proroka Jeremiáša je dvojaké:najprv hovorí. Svedčia o tom slová jeho neprajníkov:"Rečami sa usiluje oslabiť ruky bojovníkov...aj ruky všetkého ľudu". Neskoršie už Jeremiáš nehovorí,len mĺčky trpí. Ide o vražednú kombináciu pre diabla. Niekedy treba hovoriť,zastať sa pravdy verbálne. Inokedy je účinnejšie mlčať a takto priniesť obetu mlčania. Takto konajú nie porazení,ale Boží svedkovia. Ani postoj verbálneho svedectva,ani bolestivé mĺčanie sa nezaobíde bez komunikácie s Bohom. On predstavuje tú hlavnú silu v slove človeka a poskytuje útechu v bolesti,mlčaní a v relatívnej bezmocnosti. 2, Jeremiáš je osobnosťou aj pre svojich protivníkov. Keď ho už majú plné zuby,tak ho hodia do studne,kde nie je voda,iba bahno. Po čase im dôjde,že urobili hlúposť,tak ho zasa vytiahnu von,lebo im chýbajú jeho jasné a pevné postoje. Čo nám pripomína táto situácia? Napríklad situáciu Cirkvi. Mnohí by ju najradšej videli úplne ponorenú v bahne,bez možnosti hovoriť,reagovať a angažovať sa za Božie veci. Na istý čas sa im to aj podarilo. Ale v mnohých ešte tlie plamienok túžby ,napr. po prijatí sviatostí. Preto ju znova akoby vytiahli z bahna von,zobrali ju na milosť,aby poslúžila,uplatnila moc,ktorú od Boha dostala. Nič viac. Cirkev má bohatú skúsenosť v situácii porazeného,marase špiny. Ale zároveň má,so svojou hlavou-Ježišom Kristom,prax víťazného prebúdzania sa a vstávania pre nový život. Životný údel Jeremiáša,do istej miery,predstavuje putovanie Cirkvi,ktorá verne nasleduje aj v tomto,svojho zakladateľa Ježiša Krista. 3, Takí ľudia,ako Jeremiáš,odhaľujú slabosti mocnárov. Všimnime si kráľove alibistické postoje. Najprv veľmožom hovorí:"Veď ho máte v rukách! Ani kráľ nič nezmôže proti vám". Je to postoj slabocha. Na druhej strane, v závere úryvku už takmer prikazuje Abdelmelechovi:"Vezmi si odtiaľto tridsať mužov a vytiahni proroka Jeremiáša z cisterny skôr,ako zomrie!". Jeremiáš má dosť spoločného s Jánom Krstiteľom. Obaja predstavujú pre panovníka ťažký oriešok. Sú pre nich nepohodlní. Vďaka nim sa ľud dozvedá,že niektorí panovníci sú bez zásad,sú slabošskí,ješitní,vypočítaví,nechávajúci si zadné dvierka otvorené...Obety trpiacich a zásadových ľudí obnažujú nízke charaktery a plytké svedomia tých,ktorí toto utrpenie spôsobili. Utrpenie obetí sa stáva jasným svetlom pre svet a pokorovatelia a hrobári hodnôt sami smerujú do temnoty,ktorú Boh odsúdil na zánik.

Čo s rukami?

Ukáž ruky? Táto otázka sa niesla celým mojim detstvom.A nielen mojim,pevne verím. Išlo o naliehavú výzvu rodiča,ktorý chcel zistiť,či má dieťa čisté ruky pred tým,ako pôjde do školy,do kostola alebo zasadne za stôl k obedu. Som presvedčený,že mnohí máme túto otázku našich čistotných rodičov stále v uchu a v srdci. Je opodstatnená. Nedávno som počul na istého človeka takúto charakteristiku:Má ruky chamtivca. Autor tejto poznámky konštatoval,že istý človek je chamtivec až do svojej podstaty. Zasa o inom človekovi môžeme povedať,že má dobročinné ruky,lebo jeho rukami prešli viaceré dobré diela,ktoré pomohli mnohým ľuďom. Ruky vyjadrujú a podávajú charakteristiku o človekovi. Hovoria aký je. Sväté Písmo to len potvrdzuje. Na niektorých miestach sa píše o tom,že Židia "položili na Ježiša ruky"/Mk 14,46/. Boli tu ruky násilia,hnevu,nespravodlivého trestu. Písmo pripomína na viacerých miestach,že položiť ruky na spravodlivého človeka,znamenalo akt brutality/väzenie,mučenie,prenasledovanie/. Aj Ježiš osobne kládol ruky. Napríklad na chorých. Ale kládol ich aj na deti/Mt 19,13-15/. Dotykom chorých uzdravoval a deti požehnával. Jeho ruky boli rukami milosrdenstva,milosti a lásky. Aké máme ruky? Také,aké máme srdcia. Čo je v srdci,to je v rukách. Čím je naplnená myseľ,to sa dostáva ako impulz do nášho konania. Pri večernom spytovaní svedomia si položme otázku:Aké máš ruky? Do postele sa patrí ísť čistý.  Čo máš v mysli,v srdci? Ak je tam špina,hneď ju zmyme vo vode ľútosti a urobme kroky nápravy.

Kam vstúpi ľudská noha?

Tohto roku uplynulo päťdesiat rokov od vtedy,čo sa nohy amerického astronauta Neila Armstronga,prvýkrát v histórii ľudstva,zaborili do pôdy na Mesiaci. Tohto roku uplynulo sto rokov od narodenia sira Edmunda Hillaryho. On,ako prvý na svete, vystúpil na najvyšší vrchol sveta-Mont Everest. Stalo sa tak v roku 1953. Nedávno uplynulo päťdesiat rokov od vtedy,čo členovia legendárnej skupiny The Beatles prešli prechodom pre chodcov,kráčajúc za sebou,neďaleko štúdia Abbey Road. Táto fotografia,urobená za bežnej dennej premávky,sa dostala na obal ich LP platne a stala sa akýmsi sprievodcom ich kariérou. Čo majú spoločné tieto udalosti? Na prvý pohľad nič. Ale pri hlbšom skúmaní prídeme na to,že mnohé miesta na Zemi sú pre človeka známe. Ale populárnymi,ospevovanými,vyhľadávanými sa stávajú až vtedy,keď sa ich dotkne ľudská noha. O Mesiaci vedeli ľudia už dávno,no viac sa začalo o ňom hovoriť vtedy,keď tam vstúpili astronauti. Mont Everest "provokoval" ľudí už dávno. Ale omnoho známejším sa stal až po výstupe Hillaryho,ktorý,ako prvý,aj so šerpom,vystúpil na vrchol a strávil tam nejakú štvrťhodinku. Cesta pri Abbey Road v Londýne patrila medzi bežné komunikácie. Ale to len dovtedy,kým na ňu nevstúpili Beatles. Odvtedy sa chápe ako akési kultové,skoropútnické miesto pre milovníkov repertoáru Beatles. Že existuje nebo,to ako veriaci vieme a vyznávame. Ale,po udalosti Nanebovzatia Panny Márie,sa nám stalo akýmsi bližším. Odkedy vieme,že tam "vstúpila noha" najdokonalejšej ľudskej bytosti -Márie,od vtedy nás nebo a večnosť zaujíma viac. Viac cítime,že táto cesta je schodná aj pre nás,bežných smrteľníkov. Motivuje nás k tomu príklad Matky Božieho Syna a našej. Odkedy sa v duchovnom živote venujeme úcte k Panne Márii,od vtedy,do nášho života viac vstúpil sám Ježiš. Odkedy do našej duše vstúpila "noha Panny",tým viac preciťujeme blízkosť Božiu. Paradoxne,vystúpiac do neba a vizuálne vzdiaľujúc sa od nás,je pre nás Matka Božia populárnejšia,bližšia a viac nasledovania hodná. Sviatok  Nanebovzatej nie je iba pripomenutím si rozlúčky,ale udalosťou stretávania sa s Tou,ktorá môže teraz bezprostrednejšie vyprosiť pre nás milosti,lebo si ju jej Syn vzal k sebe.

Prežiť život vo viere.

Občas počúvame dobrovoľne alebo nútene najakého rečníka. Napríklad v televízii,rozhlase,na nejakej schôdzi,či na konferencii. Keď sa nám zdajú niektoré jeho argumenty málo presvedčivé,tak si v duchu povieme:"Ty,niečo hovor. Ty tak tomu rozumieš!" Občas čítame a počúvame aj o nebi. Máme na to právo. Napríklad na sviatok Nanebovzatia Panny Márie. Názov sviatku obsahuje slovo nebo. Aj v situácii,v ktorej pochovávame človeka,sa v našich prejavoch alebo homíliach,celkom prirodzene objavuje slovo nebo. Komu by sme ho nepriali?! Určite najviac človekovi,pre ktorého je nebo absolútnym pojmom a cieľom. Títo ľudia ovládajú prakticky výzvu evanjelia:"Bedrá majte opásané a lampy zažaté!"/Lk 12,35/. Žiť v takejto atmosfére predpokladá vieru. Vieru jednoduchú,nekomplikovanú,neochvejnú,do hĺbky...Aká má byť naša viera? Veľa sa o tom dočítame v Liste Hebrejom /Hebr 11/. 1,Abrahám "išiel a ani nevedel,kam ide". Nikto z nás netuší a nevie predvídať,čo Boh pre nás pripravil. Nevieme,ako Abrahám,kam ideme. Ale sme ochotní všetko prijať,lebo všetko nám môže poslúžiť na spásu. Všetko,čo do života príde,všetko máme spracovať vo viere. Dnes sa veľa píše,hovorí a už aj koná v ekologickej podobe. Ide o to,aby sme spracovali všetko,bezo zvyšku. Toto je vhodné prirovnanie k viere,ktorá , v duchovnom zmysle,všetko spracuváva:zla sa zbavuje a necháva iba to,čo je vhodné pre nebo. 2, Abrahám neváhal obetovať svojho syna Izáka,lebo "usudzoval,že Boh má moc aj z mŕtvych kriesiť". Veriaci ľudia svojimi postojmi,svojim životom kriesia k životu hodnoty evanjelia. Musia to robiť preto,lebo iní ľudia ich zasa svojim životom pochovávajú. Paradoxne,raz pochováme aj tých,ktorí kriesia k životu hodnoty. No ich obeta,nikdy pochovaná nebude,lebo nikdy neumrie. 3, "Vierou aj neplodná Sára dostala aj napriek pokročilému veku silu počať potomka..." Žena vo vyššom veku a navyše neplodná,porodila dieťa. Viera prináša ovocie. Viera plodí dobro a zmysel pre obetu. Na základe tohto svedectva ožívajú aj tzv.nehostinné oblasti,človekom odsúdené na zánik. Kde sa ujíma viera,tam sa vracia život. Životopis niektorých ľudí nie je tak dôležitý z pohľadu faktov,ako z titulu zachovania stôp viery. Ostávajú dlhodobo zreteľné a čitateľné. Len sa treba na ne zahľadieť a čítať. Je v nich viditeľný Boží rukopis. Stopy dobra sa nestratia. Kto sa naučí čítať vo viere,určite ich objaví a použije pre všeobecný úžitok spásy. 

Kritériá správcovstva

Pred niekoľkými dňami som prechádzal so svojimi známymi územím severného Slovenska. Zastavili sme sa v jednom turistickom zariadení na obed. Ocitli sme sa v malebnom prostredí, ktorého dominantou bol nádherný les. Uprostred veľkej lúky bolo spomínané turistické zariadenie. V tom čase hostí veľa nebolo, a tak sme sa dali do reči s obsluhujúcou. Položili sme jej otázku: „Je to Vaše zariadenie?“ Rezolútne povedala: „Nie. My ho len spravujeme. Máme ho v prenájme.“

         Ľudia tieto situácie citlivo rozlišujú. Paradoxne, aj v zmysle Božieho kráľovstva každý jeden z nás musí povedať, že má tento svet a jeho hodnoty iba prenajaté. My ich len spravujeme. Nie sme pánmi. Touto myšlienkou sa dostávame do jadra Lukášovho evanjelia. (Lk 12, 32 – 48)

         Sv. Lukáš používa viackrát termíny: správca a hospodár. Tieto výrazy naznačujú, že nejde o pánov, nejde o majiteľov, ale o tých, ktorým bolo niečo zverené a majú zodpovednosť. Ako sa to prejavuje v praxi života?

     1.)Správca alebo hospodár má isté kompetencie a právomoci. Disponuje úradným potvrdením, ktoré ho oprávňuje konať. Má poverenie, aby v mene niekoho konal a riešil životné situácie. Veľmi dobre si uvedomuje, že tieto právomoci nemá na to, aby ničil, likvidoval, ale naopak, aby zveľaďoval život okolo seba. Zveľaďovať znamená zachovávať to, čo je dobré a to, čo slúži a zdokonaľovať dobré tak, aby bolo ešte lepšie. Netýka sa to len materiálnych skutočností, ale myšlienka je zameraná aj na človeka. Každý, kto je správcom alebo hospodárom, má pôsobiť tak, aby všetci, ktorí sú okolo neho, boli lepší nielen ako odborníci, ale aj ako ľudia. Zvlášť sa to týka tých, ktorí uverili Kristovmu evanjeliu.

       2.)Hospodár a správca je ten, ktorý má k dispozícii prostriedky. Prakticky to znamená, že má financie na účte, disponuje nimi a používa ich rozumne. Potrebné sú však v tomto úrade aj duchovné prostriedky a ochota využívať ich. Ak chýbajú ony, vtedy sa účet stáva pokušením a osídlom, disponovanosť príležitosťou k hriechu a rozumnosť sa mení na chamtivosť. Výsledkom je nemúdre, povrchné hospodárenie s prostriedkami určenými na zveľaďovanie života okolo. Naopak, ak sa používajú duchovné prostriedky, vtedy sa spomenuté operácie môžu stať požehnaním.

3.) Hospodár a správca je ten, kto sa bude za svoje konanie zodpovedať, ten, od    

ktorého budú žiadať zúčtovanie činnosti. Z uvedeného vyplýva, že hospodár ani správca nemôže mať vedomie absolútneho pána nad spravovaným majetkom a ľudskými osudmi. Môže byť a aj je pánom situácie, ale nie absolútnym.

Aj hriech môže byť pánom situácie – človeka môže opanovať, zmocniť sa ho, ale aj tak pokrstený človek má nádej, že sa z tohto otroctva môže dostať. Máme žiť tak, aby sa hriech nestal absolútnym pánom nad naším životom. Ak sa nás ujme Božia milosť, môže nás vnútorne liečiť. Tým dávame najavo, že si neprajeme, aby nás opanoval hriech, ale aby sme žili pod vplyvom Božej milosti.

Hospodár a správca z evanjelia predstavuje každého z nás. Nemusíme mať pritom ani vysoké spoločenské postavenie. Stačí, že máme k dispozícii dary a talenty rozmanitého charakteru. Povedomie správcovstva predpokladá, že budeme pokorní a vďační a otvorení komunikácii s Pánom. Majme na zreteli Ježišove slová: „Bezo mňa nemôžete nič dobré urobiť.“ (Jn 15, 5)

/Ne/bezpečná viera.

V lete je všade veľa turistov a dovolenkárov. Mnohých lákajú hory,turistika,horolezectvo. Formou tabúľ a pútačov alebo cez turistického sprievodcu sa dozvedia,ktorá oblasť je bezpečná a kde začína riziková oblasť. Mnohých turistov lákajú práve a najmä rizikové oblasti. Akoby chceli na vlastnej koži zažiť blízke nebezpečenstvo smrti. Toto ich láka najviac. Prehoďme list. Existuje tzv.bezpečná viera. Tento termín nenájdeme nikde v katechizme. Vychádza z praxe života. Tzv. bezpečnú vieru realizujeme v prostredí,ktoré je evanjeliu prajné. Žijeme,komunikujeme,pracujeme s ľuďmi,ktorí vieru praktizujú,alebo ju aspoň uznávajú. Málokedy sa dostaneme do náboženskej roztŕžky. Nikto nikoho neprovokuje,nenadáva na Cirkev,nezosmiešňuje duchovné skutočnosti. Utópia? Veru,dnes takéto homogénne prostredie predstavuje ďalší div sveta. Existuje aj tzv.riziková viera. To je oblasť,ktorá začína tam,kde končí tzv.bezpečná viera. Jeden krok navyše a sme v rizikovom pásme. Riziková oblasť viery je oblasťou konfrontácie. Tam už hovoríme o viac či menej ostrých stretoch sveta náboženského s profánnym,ktorý je často militantne ladený. Niektorí ľudia práve takýto stret vyhľadávajú. Nie sú to dobrodruhovia,ale odvážni mužovia a ženy,ktorí chcú žiť dôsledne podľa Kristovho kríža. Napríklad sv.Terézia Benedikta z Kríža/Edita Steinová/. Ona prekročila dokonca viacero tzv.riskantných línii života. Zanechala židovstvo,prijala krst v Cirkvi,vstúpila do rehole,bola uväznená v koncentráku. A hoci mala možnosť ujsť,zostala,aby dokonala obetu podľa príkladu svojho Majstra.Pre všetkých,v tomto zmysle,rizikových veriacich,platí zásada z Listu Rimanom:"A nepripodobňujte sa tomuto svetu,ale premeňte sa obnovou zmýšľania,aby ste vedeli rozoznať,čo je Božia vôľa,čo je dobré,milé a dokonalé"/Rim 12,2/. Občas potrebujeme vyjsť z bezpečnej zóny a preveriť svoju vieru s rôznymi rizikovými faktormi. Môže to byť pre našu vieru ozdravujúce. Budeme mať možnosť svoju vieru obrúsiť,ako diamant. Všetci,zrejme,na mučeníctvo nemáme,ale dostať sa do tzv.hodnotového sporu so svetom môže byť pre naše prostredie užitočné. Užitočné pre nás,ale,paradoxne,aj pre naše často neveriace prostredie. Žijeme v otvorenom svete. Evanjelium chce expandovať. Rovnaké ambície má aj Zlý. My,však máme kostol,sviatosti,modlitbu,spoločenstvo. S touto výbavou bezpečnej viery,môžeme uspieť vo všetkých rizikách,v ktorých sa ocitneme

Hodiť problém na iného.

Mnohokrát v živote sme konfrontovaní s problémami,ktoré sú nástojčivé a vyžadujú skorý zásah. Ako sa s nimi vysporiadavame? Väčšinou im chceme čeliť tvárou v tvár. Ale,priznajme si,že niekedy by sme sa ich najradšej zbavili. Ak by sa dalo,tak by sme riešenie problému "prehodili" na iného človeka,prípadne by sme sa ho zbavili tak,že by sme ho "hodili" iba tak voľne,do priestoru,bez konkrétneho zacielenia...Tú druhú formu istý čas zastávali aj Ježišovi učeníci. Spomeňme si na udalosti týkajúce sa zázračného rozmnoženia chleba/Mt 14,13-21/. Apoštoli,keď videli niekoľkotisícový zástup,zmeraveli a svojmu Majstrovi odporúčali jediné:"Rozpusť zástupy..." V inej situácii,pri stretnutí s kanáanskou ženou/Mt 15,21-28/,odporúčali Ježišovi,aby sa jej rýchlo zbavil. Povedali mu:"Pošli ju preč,lebo kričí za nami". Domnievali sa,že keď oni nevedia s problémom pohnúť,nebude si vedieť s ním poradiť ani samotný Ježiš. Napadlo im jediné-hodiť problém do stratena. Typická reakcia človeka. Je pravdou,že v obidvoch prípadoch urobil Ježiš niečo,čo sa vymyká z rámce bežného života. Nikto z nás,ľudí to nedokáže. Odporúča sa nám preto urobiť všetko,čo je v našich silách. A zvyšok odovzdať Bohu,ktorý ide nad rámec nášho uvažovania a konania. 

Budú problémy.

Nasledujúca udalosť pochádza ešte z čias,kedy si učiteľ vážil rodiča a rodič učiteľa. Nevravím,že dnes je táto axióma utópiou,ale rozhodne nemá už v sebe rozmer takého partnerstva a obojstrannej úcty. V ktorejsi triede na základnej škole došlo k incidentu. Stalo sa to počas prestávky. Vrámci trmy-vrmy medzi chlapcami spadlo v učebni umývadlo a rozbilo sa. Akože inak-samo od seba. Učiteľ ihneď začal interné vyšetrovanie. Na pomoc si zobral triednu a na zlosť žiakov sa tam ocitol aj riaditeľ školy. Keď žiaci zbadali,že vstupuje do triedy,pozreli smutne na seba a potichu rezignovane skonštatovali:"Budú problémy". Vedeli,čo hovoria. Nepríjemnosti zo školy sa prenesú domov a tam to bude poriadne horúce.V  knihe Numeri sa píše,že Mojžiš poslal vyzvedačov do zasľúbenej zeme,aby ju preskúmali/Nm 13 a 14/. Tí sa po štyridsiatich dňoch vrátili a priniesli podrobné správy. Zistili,akými národmi je obývaná. Menovite zistili,že tam bývajú Amalekiti,Hetejčania,Jebuzejčania,Amorejčania a...Kanáančania. Áno,Kanáančania.Akoby niekto zdôraznil:budú problémy. S Kanáančanmi budú problémy. Nechoďme ďaleko. Pristavme sa pri Matúšovom evanjeliu/Mt 15,21-28/. Ježiš bol práve na ceste do Týru a Sidonu.  Tu sa k nemu priblížila nejaká žena a čosi kričala. Učeníci šípili nebezpečenstvo a možno si povedali:budú problémy! A naozaj aj nastali,lebo tá žena bola...Kanáančanka! Bola neodbytná,až drzá. Apoštoli by boli najradšej,keby sa jej Ježiš zbavil/pošli ju preč,lebo kričí za nami/. No ona sa zlomiť nedala a ďalej kráčala za Ježišom,aby mu mohla rozpovedať o svojej ťažkosti-mala chorú dcéru. Doma mala veľké problémy a učeníci s Ježišom zasa s ňou. Vždy,keď porovnávame svoj život s evanjeliovým ideálom a zároveň vtedy pohliadneme na Ježiša,môžeme  povedať-Pane,budú problémy,lebo nežijem tak,ako treba. Doma,t.j. v duši mám toľko problémov,že sa musím hanbiť sám pred sebou. Už tých pár kajúcich slov stačí,aby nám Pán odpustil. Ak vyriešil situáciu ženy-Kanáančanky,prečo by nepomohol aj nám,ktorí prijímame nie padajúce omrvinky zo stola Pánovho,ale máme plnú účasť na jeho daroch? Nebojme sa osvojiť si kanáansky syndróm a nástojčivo prosme Pána,aby nás prijal na milosť.

Čo môže človeka premôcť?

Sú situácie,v ktorých povieme:"Niečo ma premohlo". Najčastejšie nejaká slabosť. Akási "slabosť" pri srdci dostáva ľudí dokonca na nemocničné lôžko. Nezabudnime však aj na slabosti morálne,ktoré môžu dostať človeka do suterénu života. Je to síce zvláštne,ale o niektorých slabostiach sa dozvedáme z udalosti na Hore premenenia/Lk 9,28-36/. Ježiš vzal zo sebou troch apoštolov:Petra,Jakuba a Jána a spolu vystúpili na vrch. Apoštoli tam zažili neobvyklé,tajomné,významné a hlboké udalosti. Sv.Lukáš sa o.i. zmienil aj o situáciách,v ktorých pocítili napr.fyzicko-duševnú slabosť,ktorá ich na krátky čas premohla. 1,Premohol ich spánok. Únava? Vyčerpanosť? Snáď. Aj oni sú len ľudia,hoci s veľkou perpektívou pre Božie kráľovstvo. Nás táto situácia motivuje k tomu,aby sme neprespali okamihy,v ktorých sa môže rozhodnúť o spáse. Dvaja muži diskutovali o futbalovom zápase. Jeden s nadšením poznamenal:"Videl si tie nádherné góly?". Druhý skormútene zavrtel hlavou a priznal sa,že práve v týchto zlomových chvíľach driemal v kresle. Mohol ĺutovať,že ho práve vtedy premohla ľudská slabosť. Občas sa niekoho opýtam,že prečo nebol v nedeľu na sv.omši. Odpovie-zaspal som. Premohla ho slabosť práve v rozhodujúcej chvíli,kedy mohol pre niekoho vyprosiť milosti,ktoré aktuálne potrebuje. Vysvitá,že aj spánok má svoj čas a miesto,ale aj,a najmä,bdelosť. 2,Sv.Lukáš poznamenáva,že sa apoštolov "zmocnil strach".Aké má účinky? Spomaľuje,až zastavuje človeka. V bežných oklnostiach,ale aj vrámci tých spásonosných. Odoberá sily fyzické,psychické i duchovné. Človek sa stáva akoby paralyzovaným,nemohúcim,aspoň na istý čas. Strach môže ochromiť vieru človeka. Jeho skutky stratia náboj Božej prítomnosti. O odvahu treba prosiť. Tak,ako sa človeka zmocní strach,tak sa ho môže zmocniť čnosť odvahy. 3,Napokon,z evanjelia sa dozvedáme,že apoštolov sa zmocnila mĺkvota. Takto zostupovali z vrchu. Kráčali mĺčky. Možno pod dojmom silných udalostí,ktoré práve prežili,možno nenachádzali vhodné výrazové prostriedky,ktorými by vystihli atmosféru okolo Ježiša a jeho komunikácie s Otcom,ale aj s Mojžišom a Eliášom. Človek niekedy mlčí,aby svedčil. Aj pri zostupe z vrchu všetci svedčia o tom,že zažili niečo,čo zmení navždy ich život. No nemlčali navždy. Neskoršie sa určite rozvraveli. Nemohli mlčať a nehovoriť o dôležitých veciach. Aj nemí svedkovia existujú. Potrební sú najmä  hovoriaci. Kiež by sme dokázali rozlíšiť čo a kedy je z týchto dvoch možností užitočnejšie. Podstatné je,aby nás prenikla/premohla/ Pánova milosť. Božiu nadvládu v duši potrebujeme ako soĺ. Prečo? Lebo vtedy nás Zlý nepremôže. 

Boh každému vyhovie.

Raz som navštívil manželov,ktorí oslavovali šesťdesiatku sobáša. Bol všedný deň a domáca pani -oslávenkyňa práve dokončievala obed. Prekvapilo ma,že ho má pripravený vo viacerých nádobách. Bolo ich toľko,že pokryli celý sporák. Spýtala som sa na to. Usmiala sa a povedala,že chce káždému vyhovieť podľa chuti. Myslela najmä na vnúčatá,ktoré po príchode zo školy u nej obedujú a tešia sa na domácu stravu. "Viete,povedala,niekomu chutí to, iný neznáša zas to. Nie je jednoduché každému vyhovieť". Či je to výchovné,to je otázka. Ale starí rodičia sú už raz takí,urobili by všetko,čo vidia vnúčatám na očiach. Starozákonný vodca Mojžiš sa snažil svojim súkmeňovcom vyhovieť vo všetkom. Nemal to jednoduché,lebo putovanie púšťou bolo náročné. Židom sa manna sprotivila. Túžili po spestrení "jedálneho lístka" na púšti. Manna sa stala pre nich monotónnou jednotvárnou záležitosťou. Spomínali na "staré dobré časy"/nemyslím teraz na rovnomennú piváreň v Poprade/,ktoré údajne zažili v otroctve v Egypte. Mali tam dostatok rozmanitej zeleniny. Najnovšie sa domáhali od Mojžiša mäsa/daj nám jesť mäso!//Nm 11,4-15/.Mojžiš bol dobrý vodca. Židia to vedeli. Bol by pre nich urobil všetko,čo by im videl na očiach. Myslím si,že Židia jeho dobrotu a schopnosti zneužívali. Veľký vodca sa utiahol , stenal pred Bohom a oplakával svoj osud. Hovoril:"Ja sám neunesiem tento ľud,je pre mňa príliš ťažký. Ak chceš takto robiť so mnou,prosím,radšej ma zabi,ak som našiel milosť v tvojich očiach,aby som už nemusel hľadieť na svoju biedu". Nechceli by sme byť v jeho koži/aj napriek tomu,že mu pri kontakte s Bohom žiarila/. U sv. Matúša čítame o.i. o rozmnožení chleba. Ide o klasickú scenériu-Ježiš vyučuje,ľudia počúvajú a nemajú pri sebe jedlo. Výnimkou bol ktosi,kto mal päť chlebov a dve ryby/Mt 14,13-21/. Apoštoli Ježiša varovali pred možným fiaskom a navrhovali mu,aby ľudí poslal na nákup. On ich prekvapil ponukou:"Nemusia nikam chodiť,vy im dajte jesť!" Razom sa z nich stali novodobí mojžišovia,ktorí musia vyhovieť vyše päťtisícovému zástupu. Až strpli,lebo vedeli,že musia nasýtiť početný zástup. A pritom Ježišovi poslucháči neboli takí vyberaví ako Židia,ktorých viedol Mojžiš po púšti. Im stačil jednoduchý chlieb a ryby,čo bol bežný štandard u obyčajných ľudí tých čias. Napokon všetci prežili. Židia doputovali do cieľa,do zasľúbenej zeme a Ježišovi poslucháči sa nasýtili jeho slovom a pokrmon telesným,ktorý on s apoštolmi pripravil. Ježiš robí všetko preto,aby nám vyhovel. Chce nám vyhovieť z hľadiska spásy. Dáva nám to,čo potrebujeme,aby sme boli spasení. My,napriek tomu, tvrdošijne očakáveme od neho aj veci,ktoré on riešiť nechce. Napr. u sv. Lukáša čítame o človekovi,ktorý pribehol k Ježišovi,aby mu pomohol vymôcť časť dedičstva,o ktoré ho obral jeho brat/LK 12,13-21/. Pán ho odmietol slovami:"Človeče,kto ma ustanovil za sudcu a rozdeľovača medzi vami?". Bežne sa stáva,že zažijeme aj zlé a nepríjemné veci. Máme pocit,že Ježiš nám nedopraje,že nám nedá to,čo vidí na našich očiach. On dáva to,čo vidí v duši. Naše zmysly sú niekedy zakalené žiadostivosťou,no duša skrýva v sebe veľký potenciál. Je orientovaná na prijatie darov pre večnosť. Počúvajme viac "hlas duše" ako podnety,ktorými nás chce svet pomýliť a provokuje nimi naše zmysly. 

Podeliť sa.

Média často pozývajú rôznych odborníkov na rozhovor. Je daná téma,ku ktorej sa viacerí vyjadrujú. Moderátor,ktorý diskusiu vedie,často začne slovami:"Je tu medzi nami X.Y.,ktorý prišiel a podelil sa s nami so svojimi skúsenosťami a vedomosťami. Výraz podeliť sa je prejavom otvorenosti,ústretovosti,ľudskosti. Je prejavom snahy nenechať si dobré veci iba pre seba,ale odovzdať ich ďalej. V živote túto činnosť realizujeme často,bez toho,že by sme tejto aktivite chceli dať nejakú oficiálnu nálepku. Čo nám k tomu hovorí Božie Slovo? V evanjeliu minulej nedele/17.cez rok/ sa objavilo Ježišovo podobenstvo o človekovi,ktorý prišiel o polnoci a zabúchal priateľovi na dvere s požiadavkou. Povedal:"Požičaj mi tri chleby,lebo prišiel ku mne priateľ z cesty a nemám mu čo predložiť/Lk 11,1-13/. To je to isté,akoby bol povedal:podeľ sa so mnou! V úvode evanjelia dnešnej nedele/18.cez rok/ čítame o niekom,kto pribehol za Ježišom s touto požiadavkou:"Učiteľ,povedz môjmu bratovi,aby sa so mnou podelil o dedičstvo/Lk 12,13-21/. Človek túži po tom,aby sa mohol s niekým podeliť,ale má aj túžbu,aby sa niekto podelil s ním. Ako k tomu dochádza? 1,Chcem sa podeliť,lebo sa mi veľa urodilo,veľa som dostal. Zisťujem,že mám azda nadbytok. Niekde v mrazničke,v špajzi,na tanieri,ale aj v oblasti intelektu,či v duši...V ktorejsi farnosti majú vo zvyku realizovať takúto aktivitu. Dvakrát v roku sú k dispozícii rôzni odborníci,ktorí poskytujú rady a skúsenosti z rozličných oblastí života. Robia to zadarmo,robia v rámci svojej dobrovoľnej snahy podeliť sa s ľuďmi,ktorí sú v núdzi.  O záujemcov nie je núdza,ale ani odborníci sa tejto službe nevyhýbajú. 2,Chcem sa podeliť,lebo vidím a vnímam núdznu situáciu okolo seba. Nemôžem byť ľahostajný a nečinný,keď vidím,že určitá situácia ma priam oslovuje a pozýva od nečinnosti k angažovanosti. Každému dobre padne,ak vie,že môže byť užitočný. Vtedy si v duchu povie:niekto ma potrebuje,niekto je odkázaný na cudziu pomoc. Na rade som ja,aby som otvoril svoje zásobárne milosti a darov a ponúkol pre dobro núdzneho. Sú určité zásady,ktoré radi evidujeme pred procesom podelenia sa.A,Viem,že mi niečo ešte zostane. Nejdem na doraz. Stále mi ešte zostane železná rezerva,ktorou len tak ľahko nepohnem. Som ochotný podeliť sa,ale stále myslím aj na zadné dvierka.B,Nechcem,aby sa moja situácia  dostala do štádia rizika. Najhoršia je situácia neistoty. Aj dávajúci sa jej usiluje zrieknuť a nechce byť vystavený jej dôsledkom. C,To,čo obetujem,nechcem naspäť. Dávam to bez výhrad. Netúžim po tom,aby som za svoj čin dostával uznania. Túžim iba po uznaní,ktoré pochádza od Boha.  Božie Slovo nás povzbudzuje,aby sme bojovali proti sebectvu. To znamená,aby sme v živote nevideli iba seba a svoje nároky a požiadavky,ale najmä situáciu blížnych. Náš život by mal charakterizovať zápas proti lakomstvu. Mali by sme dopriať aj iným. Už len preto,lebo to robí aj Boh. On chce dopriať každému,podľa toho,čo kto potrebuje. Osvojujme si tento druh zmýšľania. Vykoreňujme zo života chamtivisť. Sú ľudia,ktorí majú ambíciu chcieťa vlastniť viac,ako ostatní. Neberú však pri tom ohľad na to,akým spôsobom tento cieľ dosiahnu. Ich snaha dosahuje úroveň chorobného úsilia,ktorému chýba morálnosť a schopnosť sebareflexie. Učme sa podeliť sa. Ide o jednu z brán do Božieho kráľovstva. Možno práve táto cesta nám pomôže dostať sa bližšie ku Kristovi a naplní naše ambície byť užitočným pri hlásaní evanjelia.

Zladiť činnosti.

Karel Gott nedávno oslávil osemdesiatiny. Videl som zopár dokumentárnych filmov,ktoré sa zaoberali jeho životom a kariérou. V jednom z rozhovorov pre televíziu uviedol,že veľmi dlho sa neženil,lebo by si nedokázal predstaviť spojenie súkromného života s kariérou. Zastáva názor,že tieto dve dôležité skutočnosti nemôžu mať vedľa seba rovnaké zastúpenie,čo sa týka dôležitosti a úspešnosti. Keď sa darí kariére,rodina zostáva bokom. Keď zdôrazňuje rodinu,kariéra potom nevykazuje také dôležité prvky úspešnosti. Evanjelium hovorí,že Ježišovi rodáci nemohli uniesť fakt,že ich slávny rodák,elegantne a presvedčivo zladil vo svojom živote moc a múdrosť/Mt 13,54-58/. Nikomu z ľudí by sa to nepodarilo v takej miere,ako Ježišovi. Ide o veľké riziko. Kto má moc,potrebuje dostatočnú múdrosť,aby s ňou rozumne naložil. Kto je múdry,je náchylný dávať na javo,že ostatní naňho nemajú,že ich prevyšuje napr. intelektom.Ježiš je majstrom zladenia,zharmonizovania takých činností,pri ktorých si človek často nevie rady. V osobe Božieho Syna sa spojila Božská prirodzenosť s ľudskou,moc s múdrosťou a práca s modlitbou. V ňom máme jediný vzor a zdroj pomoci,keď mnohé dôležité činnosti iba "dobiehame" alebo "chytáme za chvost" a to pre hektický spôsob života. Ježiš nás učí,že:"toto bolo treba robiť a tamto nezanedbávať"/Mt 23,23/. 

Skvost architektúry,či prítomnosť Pána?

Mnohé stavby nám dnes vyrážajú dych. Zaraďujeme ich medzi skvosty architektúry. Renomovaní architekti sa na nich vyšantili. Človek,keď ich zbadá,je schopný otvoriť ústa a dlho dlho ich držať v tejto polohe. Návštevníci,turisti,pútnici uznanlivo prikyvujú,robia si selfi a dušujú sa,že sa tu určite ešte vrátia. Potom prichádzajú na rad zamestnanci t.j. tí,ktorý majú v objekte pracovať. Vo vytržení,do ktorého ich dostane architektúra,sú iba krátku chvíľu. Začnú sa viac zaujímať o funkčnosť stavby. Vonkajší vzhľad a funkčnosť nejdú vždy ruka v ruke. V knihe Exodus čítame,že Mojžiš dokončil architektonický skvost-svätostánok. Poznáme všetky detaily,všetky komponenty svätostánku/podstavce,dosky,žrde,stĺpy atď./.Ex 40/. Vskutku vynikajúca architektúra. Funkčnosť,zmysel a ducha tejto stavbe dala až Pánova veleba,ktorá zostúpila na dielo vtedy,keď Mojžiš dielo dokončil. Bez nej by sa síce dielo zaradilo medzi pozoruhodné exempláre architektúry,ale nemohli by sme ho charakterizovať ako duchovné centrum života Židov. Zostúpením "Pánovej veleby" sa všetko chápe inak. Dielo chváli svojho majstra:remeselníka,ľudského architekta- Mojžiša a v prvom rade geniálneho nositeľa myšlienky-Boha,ktorý nechcel,aby starozákonný ľud putoval bez Božieho požehnania. Ľudské dielo môže patriť medzi skvosty,ale ak nevytvára priestor pre Božie pôsobenie,zostane iba pamätníkom ľudských schopností a génia. Na čokoľvek siahneme vo svojej praxi života s úmyslom poslúžiť ľuďom,poprosme,aby na našu aktivitu zostúpila Pánova veleba. Božia milosť je to,čo dáva všetkému zmysel,náplň,účel,funkčnosť a hlavne poslúži na ceste spásy.

Siete.

Istá známa slovenská speváčka spieva pieseň,v ktorej sa objavujú slová:"V sieti ťa mám". Na prvé počutie môžeme mať dojem,že pod pojmom sieť sa rozumie pasca,osídlo do ktorej niekto niekoho vlákal. Neraz sa to stáva. Sú ľudia,ktorí radi inými manipulujú. Predstierajú,že majú len tie najlepšie úmysly,no v skutočnosti majú úmysel niekoho zneužiť. Nie je to príjemné dostať sa do osídel,sietí nevypočitateľných ľudí. Našťastie,známa pieseň Kristíny je o inom. Inú formu siete vyznáva a preferuje učiteľ Cirkvi sv.Alfonz de Liguori. Píše v osobe Boha:"Aby ma ľudia milovali,chcem ich chytiť do takých sietí,do akých sa chytiť dajú:do pút lásky"/LH III,s.1711/. A na tom istom mieste dodáva:"Keďže Boh vedel,že dobrodenia priťahujú človeka,chcel si ho svojimi darmi pripútať v láske". Boh veľmi umne a prozreteľnostne využil črtu človeka,ktorá spočíva v citlivosti na prujímanie darov a rôznych dobrodení. Tak dômyselne pripravil sieť dobrodení,ktorá dokonca obsahuje aj to najväčšie-obetu kríža,ktorú podstúpil náš Učiteľ z Nazareta. Na takúto ponuka sa nedá nereagovať,ak má človek pripravené vnútro. Nemôžeme obísť aj tzv. sieť spravodlivosti. Píše sa o nej v evanjeliu. Ježiš prirovnáva Božie kráľovstvo k sieti,ktorá sa používa pri rybolove/Mt 13,47-53/. Čítame tam,že "ona zachytáva všetky druhy". Až potom,keď sa naplní,rybári :"dobré vyberú do nádob a zlé vyhodia von". Tato sieť Božie nie je nekritická,ako si niektorí myslia. Nezatvára oči pred hriechom a ani sa cynicky nevysmieva tým,ktorí sa usilujú žiť spravodlivo. Ona chce,aby istý čas zlo koexistovalo s dobrom. A to preto,aby dobro svietilo v temnote života a ukazovalo správnu cestu. Príde čas,keď dobro bude mať exkluzívne postavenie na nebi Božieho kráľovstva. Žijeme vo svete,v ktorom sa ponúka dobro aj zlo. Zlo vo forme lákavejšej,príťažlivejšej, čo sa týka zmyslov. Všetko vstupuje do nášho vnútra. Potrebujeme zapnúť filtráciu. Nie recykláciu. Lebo zo Zlého sa nikdy nestane princíp dobra. Už nikdy nemôže človeku poslúžiť do Božieho kráľovstva. No vyselektovať zlo od dobrého možno. A to preto,lebo Boh nám daroval milostivú sieť svedomia a pokánia. Boh nás má vo svojej sieti. Nie je to osídlo,ale láskavá náruč milosrdenstva.