Predstavme si takúto situáciu: študent
sedí doma nad knihami a pri počítači – pripravuje sa na vyučovanie. Okolo
ide starý otec, pristaví sa pri chlapcovi, chvíľku ho pozoruje, a potom mu
povie: „Neseď toľko nad tými knihami! Z kníh nevyžiješ. Radšej rob niečo
užitočné.“
Tento
výrok je typický pre predstaviteľa staršej vekovej kategórie. Predstavujú iný
životný štýl, akým sa prezentujú dnešní mladí ľudia. Dnes vieme, že knihy sú
dôležité pre formáciu a vzdelávanie, aj keď neznamenajú všetko. Existuje
však jedna, bez ktorej by sme nedokázali žiť v nasmerovaní na večnosť. Je
ňou Kniha kníh – Sv. písmo. Bez nej by sme nevyžili ako pútnici do večnosti.
Najmä tu oceňujeme prínos sv. Cyrila a Metoda a ich vklad
k tomu, aby sme prijali a pochopili Božie pozvanie.
Pán
Ježiš posiela svojich apoštolov, aby ohlasovali Božie slovo všetkému
stvorenstvu. Akým spôsobom sa to udialo, to nám pripomína sv. Matúš (Mt 28, 16
– 20). Všimnime si tri dôležité prvky obradu rozposlania jedenástich do sveta.
1.) „Choďte!“
Touto výzvou Ježiš
naznačuje, že evanjelium je určené pre celý svet. S pomocou Božou je
v silách človeka, aby Božie slovo zaniesol do každého pomyselného kúta
pozemského sveta. Pre Božie slovo neexistujú také hranice, ktoré by limitovali
jeho účinnosť a pôsobenie.
Pre
život človeka existuje viacero hraníc. Sú to hranice krajín, štátov, rôznych
kultúr, spoločenských zriadení, záujmov a pod. Pre Božie slovo neexistuje
hranica, ktorá by sa mohla vzoprieť hĺbke Božieho slova. Ono sa zastaví len
pred jednou jedinou hranicou, a to je ľudské srdce. Tam trpezlivo čaká
a klope. Uchádza sa o priazeň človeka a ponúka mu svoje
bohatstvo. Robí to dovtedy, kým človek nepochopí, že inej zdravej náuky ako je
náuka evanjelia, sa mu v tomto svete neujde. Skúmajme, či Boh so svojím
slovom nestojí aj na hranici nášho srdca a či nechce v nejakej
dôležitej oblasti života začať alebo zavŕšiť nejaké dobré dielo. Skúmajme, či
sme pre Božie slovo otvorení alebo či sa neschovávame a nemáme strach pred
jeho hlbokým a tajomným pôsobením.
2.) Ježiš rozposiela jedenástich
a hovorí im: „Krstite ich!“
Byť pokrstený znamená niesť Božiu pečať
naveky. Kristus nás ňou označuje a navždy nás prijíma za svojich. Túto
skutočnosť môžeme lepšie pochopiť na základe prirovnania zo života.
Dvaja
mladí ľudia plánujú sobáš. Plánujú liturgický obrad, ale aj druhú časť – pri
bielom stole. Jedna i druhá stránka pozýva tých svojich. Každý ako keby
označil tých, ktorí patria k nemu.
Ježiš
Kristus je ten, ktorý krstom označuje tých svojich. Robí tak preto, lebo sú
určení pre inú svadobnú hostinu, t. j. pre Baránkovu svadobnú hostinu, na ktorú
pozýva všetkých. Chce, aby sa „hodovacia“ miestnosť zaplnila všetkými, ale
najmä tými, ktorí nesú pečať Božieho tajomstva na svojej duši.
Keďže
sme pokrstení, máme sa cítiť ako tí, ktorí sú označení a pozvaní požívať
s Kristom večný majestát. Preto sviatosť krstu nemáme prijať len ako
spoločensko-kultúrnu záležitosť, ale najmä ako prejavenie nekonečnej Božej
lásky voči nám, lebo sa chce s nami podeliť o tajomstvá svojho
kráľovstva.
3.) Ježiš prikazuje apoštolom aj toto:
„Naučte ich zachovávať všetko!“
To je to isté, akoby
sme povedali: „Robte všetko tak, aby si ľudia osvojili moju náuku.“ Naučiť
zachovávať je to isté ako pôsobiť na ľudí tak, aby si osvojovali hodnoty pre
vyššie veci. Z bežnej praxe má sloveso „osvojiť si“ dva významy.
a)
prijať vôľou alebo tréningom nejakú
náuku;
b)
prijať cudzie dieťa za svoje, t. j. – osvojiť si ho.
V duchovnom slova
zmysle tomu rozumieme takto: máme vôľou, čiže tréningom svojich vnútorných
schopností otvoriť svoje srdce pre život podľa evanjelia. Z toho vyplýva,
že sa to treba naučiť, že to istý čas bude trvať, že to nejde z večera na
ráno. Priebežný tréning vôle dokáže urobiť zázraky. Našou úlohou je to isté, čo
urobili pastieri a mudrci pri Ježišovej kolíske v Betleheme. Prijali
betlehemské Dieťa za svoje. Prijali ho za svojho Mesiáša a Vykupiteľa. Oni
boli reprezentantmi celého ľudstva,
ktoré si má osvojiť to malé Dieťa, ktoré sa narodilo z Márie Panny
a bolo vychované pod pestúnstvom sv. Jozefa, za svojho staršieho brata.
Môžeme sa považovať za adoptívnych súrodencov Ježiša, Božieho Syna.
V živote
niektorých veriacich ľudí sa zdá, ako keby Ježišova náuka bola prijatá
s rozpakmi – ako niečo umelé, čo sa nezrástlo s pôvodným tkanivom.
Kristovo evanjelium je uspôsobené tak, aby sa „zrástlo“ s každým ľudským
srdcom. Ak sme ešte v situácii, že váhame, teraz naplno otvorme srdcia,
lebo s Božím slovom prichádza Boží život, ktorý má dosah nielen na
pozemskú sféru, ale určuje našu večnú budúcnosť.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára