Pred chvíľou som dočítal niektoré príspevky na Postoji. Zvlášť ma zaujala fotografia Sv.Otca Františka,ktorý kráča vyľudnenými ulicami Ríma. Okolo neho nikto,iba ochranka a osamelý cyklista. Má namierené do kostola San Marcello al Corso,v ktorom sa nachádza zázračný kríž,ktorý používali Rimania v roku 1552 pri procesii. Takýmto spôsobom zažehnali nákazu moru,ktorý vtedy šarapatil. Sv.Otec mi pripadal na fotografii ako osamelý,pokorný pútmik,ktorý putuje,aby vyprosil milosť odstránenia zhubného vírusu,ktorý kosí ľudí po celom svete. V pokore,bez okázalosti,bez akéhokoľvek sprievodu putuje,aby prosil o Božiu pomoc. Veľmi sa mi páčilo,ako jeden z našich veriacich komentoval nemožnosť navštíviť svätú omšu. Povedal,že v nedeľu sa všetci doma obliekli do slávnostných šiat a posadali si k televízoru. Takto sledovali priamy prenos zo svätej omše na TV LUX. Páčilo sa mi,že to povedal s pokorou,bez hnevu,emócii. Inej možnosti niet,musíme to vydržať. Tento postoj ostro kontrastuje s inými postojmi. Niektorí,akoby hlavami bili do steny a dostávali sa do akéhosi tranzu,ako veľmi im chýba svätá omša...Aspoň vieme,v akej situácii sú tí veriaci,ktorí sú dlhé mesiace bez kňaza,bez sviatostí a pritom v pokore čakajú na jeho príchod. Lebo misie sú také. Zatiaľ sa spoločne modlia a konajú bohoslužbu slova. Nikomu nezaškodí,ak prežije určitý pôst,aby viac zatúžil po Kristovi,aby si viac vážil,že má denne možnosť prijať eucharistického Krista. Zaujímavé,že práve tí,ktorí sa tvária,že momentálna situácia je pre nich neprekonateľnou traumou,nemajú problém neprísť na bohoslužby v normálnom režime,aj viackrát do mesiaca...Aj tu sa ukazuje úroveň našej viery. Ak sa nám zdá,že niet východiska,že nevidíme cestu ako ďalej,dôverujme Ježišovi,ktorý hovorí,že on je "cesta,pravda a život"/Jn 14,6/. Tá jeho cesta je nad našimi cestami...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára