Triedenie.

Pred niekoľkými rokmi som sa v rámci  rozhovoru s istým človekom dozvedel,že poslal svojho dospievajúceho syna na brigádu triediť odpad. Vyfasoval rúšku,rukavice,pracovný odev a poďho triediť odpad. Mnohí sa mu čudovali. No,otec trval na tom,že najmä takýmto spôsobom naučí syna k úcte voči svojmu životnému prostrediu. Čosi na tom bude. Nedávno mi známa preposlala správu o tom,v akých podmienkach pracujú lekári na severe Talianska,v epicentre nákazy COVID-19. Lekár,mladý človek pred štyridsiatkou,je skoro zrútený-fyzicky aj psychicky. Denne im zomiera množstvo pacientov. Hovorí,že lekári sa tam stali "triedičmi" medzi chorými. Keďže nemajú dostatok lôžok a materiálu,musia chorých triediť. Tak,ako na bojisku. Majú rozhodnúť,ktorých zachránia resp. sa o to pokúsia,a ktorých pošlú domov zomrieť. Hovorí o tom,že si nikdy nemyslel,že takto bude vyzerať jeho medicínska prax. Tiež majú na tvári rúšku,oblečené plášte,rukavice. Aj pre nich je to veľká škola,lebo od teraz budú inak pozerať na život okolo seba. Spomínaný lekár,paradoxne,našiel vieru v Boha. Pokladal sa za ateistu. No prax "triedenia" na kandidátov života a kandidátov smrti,nasmerovala jeho kroky k Bohu. Nie nadarmo nosíme rúška aj my všetci,práve v tejto dobe. Triedime. Triedime v duchu a v modlitbe svoje životy. Rozmýšľame,čo v nás treba poslať "na smrť",a čo potrebujeme pri živote udržať,ba priamo vzkriesiť. Myslím si,že väčšina z nás robí práve toto. Znova sa učíme rozlišovať,a to dôkladnejšie,ako doteraz,medzi dobrom a zlom,medzi osožným a v nútorne prázdnym,medzi hlbokým a povrchným. Triedime tak,aby v nás zostalo to,čo je nutné pre spásu. Ostaných vecí sa učíme zriekať a nezaťažovať sa nimi. Všetci nosíme rúška. V televízii vidíme,že sú od výmyslu sveta. Človek nezaprie zmysel pre kreativitu alebo recesiu aj v týchto ťažkých časoch. Šijú ich aj také na tesno. Keď si ich založíte,vypúlia sa vám oči,prípadne vám ušné laloky nabehnú ako lopúchy. Tie so šnúrkou sa síce dajú uviazať na mieru vlastnej hlavy,ale  vyžadujú určitú akrobaciu a ohybnosť,lebo nie každý si dokáže uviazať uzol na zátylku. Niektoré ladia so šatami. Dámam v médiach to jednoducho pristane. Počnúc prezidentkou a končiac hovorkyňou nejakej inštitúcie. Mnohé rúška sú vyrábané s aplikáciou na tvárovej časti. Niekedy na rozveselenie,inokedy na vážnejšie témy.Najvyšší  predstavitelia donekonečna hovoria,že " rúška už sú na ceste",no adresát oponuje a tvrdí,že ich niet. Rúško na tvári môžeme symbolizovať fakt,že niekedy treba menej hovoriť. Ide o reakciu na prázdne,vulgárne,otravné a zbytočné reči,ktorými sme obklopení. Podľa mňa, je nosenie rúšky akýmsi rituálom "minúty ticha". Takej minúty,ktorá je len symbolická a v skutočnosti sa predĺži na zopár dlhých mesiacov,v tom lepšom prípade. Takýto obrad symbolickej minúty ticha slúži na to,aby sme si spomenuli nielen na pomaly mŕtve životné prostredie,ale aj ubitých ľudí,ktorým táto doba zobrala vieru a nádej. Doba pochovala mnoho dobrých myšlienok,podnetov. Umĺčala témy v oblasti morálky a priviedla nás k tomu,že sme si začali osvojovať a zvykať na frazeológiu tzv väčšieho alebo menšieho zla. Symbolická minúta ticha nám,"rúškarom",môže priniesť,na základe sebareflexie, určité oslobodenie a vnútorný pokoj. Dnes všetci veriaci voláme s istým úradníkom z evanjelia:"Pane,príď,kým mi dieťa neumrie!"/Jn 4,43-54/. V modlitbe voláme k Bohu,aby nám neodišli zo života,napriek tragédiam okolo ,najdôležitejšie veci. Dieťa je to najdôležitejšie. A spolu s ním viera v spásu,ktorú Boh prisľúbil,a ktorú tak pekne vyjadril prorok Izaiáš:"Hľa,ja tvorím nové nebo a novú zem,na predošlé sa nebude spomínať,ani na myseľ neprídu,tešiť sa budú a večne jasať nad tými,ktoré ja stvorím"./Iz 65,17-21/.