Z čias svojho detstva si pamätám na to,ako sa ľuďom občas stratilo domáce zviera. Bolo bežné,že sa odtratilo k susedom. A tak susedia boli často u nás a hľadali svoje domáce zvieratko. Podobne sme konali aj my. Niekedy sa však stratilo dieťa. Deti boli ,najmä v lete,často vonku. Stalo sa,že skôr,ako sa deti rozišli domov,niektoré z nich si to ešte zamierili na návštevu ku kamarátovi,kamarátke. Rodičia po čase precitli a začali hľadať po susedoch. Hľadali,kým nenašli. Niekedy je potrebné hľadať aj dospelého človeka. Napríklad niekoho,kto trpí duševnou chorobou,uteká z domu a stráca orientáciu. V živote sa stáva všeličo. Ako to bolo v súvislosti s dvanásťročným Ježišom v Jeruzaleme na púti? Mnohí na to odpovedajú jednoducho,nekomplikujú situáciu a povedia,že sa stratil/Lk 2,41-51/. Naozaj sa stratil? Evanjelista používa inú formuláciu. Píše,že Ježiš "zostal v Jeruzaleme". Nestratil sa,ale vedome zostal v chráme medzi učiteľmi,lebo vedel,že tam je jeho miesto. Jednoducho povedané-ten,kto zostáva v chráme,nemôže sa stratiť. Najmä v živote. Poznáme mnohé prípady stratených v živote. Jedným z dôvodov,často podstatným,prečo sa tak stalo,bolo to,že nezostali v chráme resp. pri ňom. Kto má o chrám záujem,nielen z hľadiska kultúry a umenia,ale najmä z dôvodov viery,ten sa v živote nestratí. Občas počujeme výrok:ten sa v živote nestratí. Myslí sa tým človek,ktorý je už od detstva aktívny,schopný,odvážny a hlavne priebojný. Ani to však,nie je zárukou,že sa neodtratí od Cirkvi,od Boha. V skutočnosti sa nestratí ten,kto nestratí zmysel pre Božie veci. Presne tak,ako to urobil mladý Ježiš. Zmysel pre vyššie veci bol u ňho nadradený aj nad pozemské rodinné väzby.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára