Elitné vojenské jednotky prechádzajú náročným výcvikom. O tejto problematike je natočených množstvo filmov. Pamätám si na scénu z jedného z nich. Skupina nováčikov,adeptov výcviku, stála nastúpená pred svojim veliteľom. Bol to ostrieľaný harcovník,ktorý všade okolo seba šíril strach. Vyžíval sa v tom,keď mali vojaci z neho strach. Používal obligátnu frázu,ktorou chcel adeptov výcviku zdeptať. Kričal silným,chrapľavým hlasom:"Hovorím vám,že vás naučím,aby ste ma milovali!". Kričal:"Budete ma milovať!" Myslel to samozrejme ironicky,lebo sa tešil z toho,že ho budú pre jeho metódy nenávidieť. Pán Ježiš učí svojich,aby milovali Boha "z celého svojho srdca,z celej svojej duše,z celej svojej mysle a z celej svojej sily". A pokračuje ďalej a hovorí,že blížneho budeme milovať "ako seba samého"/Mk 12,28-34/. Nič jednoduché,nás teda nečaká. Ako nás naučí takto intenzívne milovať Boha a blížneho? Určite nie tak,ako o tom hovoril veliteľ výcviku pred vojakmi. Dá sa k tomu dopracovať niekoľkými úrovňami. 1,Najnižší stupeň môžeme charakterizovať takto:zvykneš si. Koľko je takých vecí v živote,na ktoré sme si museli zvyknúť?! Chýba tam pozitívna emócia,ale funguje to. Nemusí tam byť nadšenie a preukrutná radosť. Len vôľa a dril. Zvykneš si. Kedysi dávno dali rodičia do kopy jedno manželstvo. Na nič sa nepýtali,len dcére povedali:vezmeš si ho! Ona na to:veď ho ani nemilujem a ani nepoznám..Odpoveď bola:zvykneš si. A bolo po diskusii. 2,Ďalši stupeň je už vyšší. Znie takto:zamiluješ si to. Toto sa už viac podobá na náklonnosť,ba dokonca zárodky toho,čomu hovoríme:láska. Medzi riadkami cítime,že tu ide o určitú formu násilia. Akoby sme násilím niekoho objali a pritom povedali,že ho milujeme a on nás. Nuž,aj to môže byť cesta. 3,Najvyšší stupeň predstavuje vyjadrenie:získalo si ma to! Napríklad nejaké miesto bývania,pracovné prostredie a pod. Akoby nás niečo vtiahlo a my by sme sa do tohto dobra pohrúžili. Spokojný je tu celý človek.rozum aj city. Priam majstrovsky to vysvetľuje kňaz Bernardín Sienský,z ktorého diela čítame v Liturgii hodín na sviatok sv.Jozefa. Píše:" ...Pán plným právom dodáva:Vojdi do radosti svojho Pána. A hoci radosť večnej blaženosti vchádza do srdca človeka,Pán mu radšej povedal:Vojdi do radosti,aby sa tajomne naznačilo,že tá radosť nie je iba v jeho vnútri,ale,že ho zovšadiaľ obklopuje a pohlcuje a on sa do nej ponára ako do bezodnej priepasti"/LH II. 1618-19/. Vtedy milujeme podľa Pánovej vôle,keď cítime,že sme ponáraní do príjemného presvedčenia rozumu a slastného obohatenia na duši. Vieme,že to hneď naraz nedokážeme. Musíme postupne zdolávať jednotlivé zastavenia na životnej púti. Tak,ako v modlitbe postupne zdolávame jednotlivé zastavenia pobožnosti Krížovej cesty,tak môže v nás mohutnieť a horieť Pánova láska.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára