Nedávno som na TV LUX sledoval dokumentárny film o bl.sestre Zdenke Schellingovej. Komunistický režim poveril Dr.Pavla Korbulyho,aby predsedal senátu,ktorý mal rehoľnú sestru odsúdiť. Korbuly bol donútený dokonať dielo skazy a rehoľnú sestru poslal do väzenia. Jeho meno,nie menej tragicky,figuruje aj pri kauze odsúdenia troch slovenských biskupov za tzv.vlastizradu:bl.Petra Pavla Gojdiča,Jána Vojtaššáka a Michala Buzalku. Vo filme vystupoval aj syn sudcu Korbulyho. Pri spomienke na kauzu sestry Zdenky sa rozplakal. Vravel,že keby mohol a stretol by túto sestru teraz,tak by ju objal a ospravedlnil sa za svojho otca. Hovoril aj o tom,že otca sa štátna moc rýchlo zbavila. Len čo sa súdy skončili,poslali ho do dôchodku,zbavili sa ho. Až potom si uvedomil,čo spáchal. Ako pokánie,každý deň chodil kolenačky do Blumentálskeho kostola na svätú omšu,lebo bol katolík. Syn sa za otca hanbil. Nepáčilo sa mu,že ho ľudia vidia takto pokoreného a zlomeného ako kolenačky postupuje do chrámu. No,otec trval na tom,že svoju vinu musí odčiniť. Dúfajme,že toto pokánie mu pomohlo nájsť pokoj v nebeskej blaženosti. Zomrel v r.1970. Teraz si predstavme človeka,ktorý sa volal Náman. Bol to najvyšší veliteľ vojsk,ktoré patrili sýrskemu kráľovi. Často podnikal prudké nájazdy do izraelskej krajiny a plienil,kradol a odvážal ľudí do otroctva. Potvrdzuje to svätopisec slovami:"Zo Sýrie raz vyrazil oddiel jazdcov a z izraelskej krajiny odvliekli do zajatia dievčatko ,ktoré potom slúžilo Námanovej žene". /2 Kr 5,1-15/. Išlo, v prípade Námana,o skvelú a na prvý pohľad,neohroziteľnú kariéru. Druhý vstup Námana do krajiny Izraela už taký triumfálny nebol. Ochorel na nevyliečiteľnú chorobu.malomocenstvo. Na popud izraelského dievčaťa,ktoré uniesol,sa dozvedel,že v Izraeli je prorok,ktorý ho môže uzdraviť. A tak vstúpil do krajiny Izraela znova. Nie však,ako triumfátor,ale ako pokorený človek. Už nešiel lúpiť,ale prosiť. Jeho predchádzajúce vojenské úspechy zatienila choroba. Nešiel zbíjať a brať zajatcov,ale pokorne sa odovzdať do rúk človeka,ktorý patril k národu,ktorým on opovrhoval. A to nie všetko. To,čo predtým nakradol,teraz vrátil aj s úrokmi. Svätopisec uvádza,že niesol so sebou:" desať hrivien striebra,šesťtisíc šiklov zlata a desať oblekov". Musel sa cítiť veľmi pokorený. Snáď mu niektorí z jeho verných túto cestu vyhovárali,lebo si ho pamätali ako veľkého a víťazného vodcu. Cítili,aký je ponížený. No,on túto cestu pokánia prijal,lebo sa chcel uzdraviť za každú cenu. Cesta pokánia sa vyplatila. Prorok Elizeus mu k uzdraveniu pomohol. Sú situácie, v ktorých si myslíme,akí sme dokonalí. Hriech nás pokoruje. Pokoruje nás aj to,že si musíme spytovať svedomie pred Bohom,alebo že musíme odprosiťniekoho,koho sme urazili. Prípadne vtedy,ak sa presvedčíme,že niekto je lepší ako my. Pokora je cesta uzdravenia. Prečo nie aj telesného?! No,týka sa najmä zdravia duše. Tá vtedy doslova omladne a pookreje. Popri Korbulym a Námanovi,môžeme byť ďalší v poradí.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára